Eucharistia buduje Cirkev a vytvára spoločenstvo

Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale synteticky zhŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil právom vyhlásil, že eucharistická obeta je prameň a vrchol celého kresťanského života.
„Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý prostredníctvom tela, oživovaného Duchom Svätým, Oživovateľom, dáva ľuďom život.“
Slová J.Krista vyslovené pri Poslednej večeri sa plne objasnili až na konci Posvätného trojdnia. Práve preto sa Eucharistia, ktorá je sviatosťou veľkonočného tajomstva par excellence,stáva stredobodom cirkevného života.
V eucharistickom dare J.Kristus odovzdal Cirkvi stále sprítomňovanie veľkonočného tajomstva. Ním ustanovil tajomné „sprítomnenie“ Posvätného trojdnia v priebehu storočí. Táto myšlienka vzbudzuje city veľkého a vďačného obdivu. Tento obdiv musí napĺňať Cirkev a osobitným spôsobom služobníka Eucharistie.
Kňaz je ten ktorý vyslovuje: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás…“ „Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás…“ Kňaz vyslovuje tieto slová, alebo lepšie – dáva svoje ústa a svoj hlas k dispozícii tomu, ktorý ich vyslovil vo večeradle a chcel, aby sa opakovali z generácie na generáciu prostredníctvom tých, čo majú v Cirkvi služobne účasť na jeho kňazstve.
Jestvujú miesta, kde možno pozorovať takmer úplné zanechanie eucharistickej úcty a adorácie. K tomu sa pripájajú formy nesprávnej úcty. Občas sa objavuje reduktívne chápanie eucharistického tajomstva.

Prvá kapitola: Tajomstvo viery

Eucharistia je priveľký dar než by mohla znášať nejasnosti a zužovanie jej významu.
Eucharistia sa zrodila za dramatických okolností nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti.Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia. J. Kristus slovami „toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“ učinil sviatostným spôsobom prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu všetkých. Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža a posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a krvi.
V skutočnosti Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta. Výstižne to vyjadril už sv. Ján Zlatoústy: “My obetujeme vždy toho istého Baránka, a nie jedného dnes a iného zajtra, ale vždy toho istého. Preto obeta je vždy jediná.“ Sv. omša sprítomňuje obetu kríža, nepridáva sa k nej ani ju neznásobuje. To čo sa obetuje, je slávenie spomienky tejto obety, čím sa Kristova jediná a vykupiteľská obeta stáva stále aktuálna v čase.
Premenením chleba a vína sa uskutočňuje zmena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista a celá podstata vína na podstatu jeho krvi. Táto zmena sa nazýva prepodstatnenie. Eucharistia je skutočne tajomstvo viery, ktoré presahuje naše myslenie a môže byť prijaté len vo viere.
Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom sv. prijímania, v ktorom prijímame jeho samého. Pripomíname si slová: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Prostredníctvom prijímania tele a krvi nám Kristus odovzdal aj svojho Ducha. Sv. Efrém píše: „Nazval chlieb svojim živým telom, naplnil ho samým sebou a svojim Duchom. Kristus v nás s darom svojho tela a svojej krvi rozmnožuje dar svojho Ducha, ktorý bol na nás vyliaty v krste a ktorého sme prijali ako pečať vo sv. birmovania.“
Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia Kristovho prísľubu. Toto smerovanie vyjadruje a posilňuje spoločenstvo s oslávenou Cirkvou. Vkladá do nás živú nádej. Aj preto chcel Pán zostať s nami v Eucharistii, vpisujúc do tejto jeho obetnej a spoluúčastnej prítomnosti prísľub ľudstva obnoveného jeho láskou.

Druhá kapitola: Eucharistia buduje Cirkev

Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že eucharistické slávenie je stredobodom procesu rastu Cirkvi. Ježišove slová a gestá pri Poslednej večeri kládli základy nového mesiášskeho spoločenstva, ľudu Novej zmluvy.
Apoštoli,ktorí vo večeradle prijali Ježišovo pozvanie „Vezmite a jedzte…Pite z neho všetci..“, po prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s ním. Od tej chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje prostredníctvom sviatostného spoločenstva s Božím Synom,ktorý sa za nás obetoval.
Poslanie Cirkvi je pokračovaním Kristovho poslania: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. “Eucharistia sa stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie,keďže jej cieľom je spoločendtvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým.
Cirkev je prostredníctvom eucharistického posväcovania veriacich posilňovaná Duchom Svätým. Dar Krista a jeho Ducha, ktorý prijímame v eucharistickom prijímaní, s prekypujúcou plnosťou vytvára putá bratského spoločenstva.
Eucharistia práve tým, že buduje Cirkev, vytvára spoločenstvo medzi ľuďmi.
Úcta, ktorú vzdávame Eucharistii mimo sv.omše je neoceniteľnou hodnotou v živote Cirkvi. Je krásne keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Príkladom tejto praxe, ktorú opakovane chváli a odporúča Magistérium, nám môžu byť mnohí svätí. Osobitným spôsobom je v tomto smere známy sv. Alfonz Maria de Liguori, ktorý napísal: „Medzi všetkými pobožnosťami je adorácia sviatostného Ježiša po sviatostiach prvá, Bohu najmilšia a pre nás najužitočnejšia.“

Tretia kapitola: Apoštolskosť Eucharistie a Cirkvi

Eucharistia buduje Cirkev a bez Cirkvi nemožno sláviť Eucharistiu. Potom z toho vyplýva, že medzi Cirkvou a Eucharistiou existuje najužšie spojenie. Cirkev je apoštolská v trojakom zmysle.
Po prvé je apoštolská preto lebo bola a je postavená na základe apoštolov. Aj základom Eucharistie sú apoštoli nie preto,že by táto sviatosť nesiahala až k samému Kristovi, ale preto, lebo ju Ježiš zveril apoštolom a oni ju odovzdali svojim nástupcom až po nás. Je v kontinuite s konaním apoštolov, poslušných Pánovmu príkazu, že Cirkev počas stáročí slávi.
Druhý význam apoštolskosti Cirkvi je, že Cirkev chráni a odovzdáva ďalej učenie, ktoré počula od apoštolov. Eucharistia je apoštolská aj v druhom zmysle lebo sa slávi v súlade s vierou apoštolov.
A napokon Cirkev je apoštolská aj v tom zmysle, že ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú v ich pastierskom úrade. Eucharistia vyjadruje aj tento zmysel apoštolskosti – je to služobný kňaz, ktorý koná eucharistickú obetu v osobe Krista a obetuje ju Bohu v mene celého ľudu.
Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým.

Štvrtá kapitola: Eucharistia a Cirkevné spoločenstvo

Cirkev putujúca na tejto zemi je povolaná udržiavať spoločenstvo s Bohom, ako aj spoločenstvo medzi veriacimi. Na tento cieľ jej slúži Božie slovo a sviatosti, predovšetkým Eucharistia, z ktorej Cirkev „stále žije a rastie“ a v ktorej zároveň vyjadruje samu seba.
Najsvätejšia sviatosť vyjadruje puto spoločenstva tak v neviditeľnom rozmere, kde nás v Kristovi pôsobením Ducha Svätého spája s Otcom a medzi sebou navzájom. Vo viditeľnom rozmere, ktorým zahŕňa spoločenstvo v náuke apoštolov.
Nestačí len viera, potrebné je vytrvať v posväcujúcej milosti a láske. Zostávajúc v lone Cirkvi s „telom“ i so „srdcom“. KKC právom stanovuje : Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia. (bod 1385).
Eucharistická obeta i keď sa vždy slávi v určitom konkrétnom spoločenstve, nikdy, nie je slávením iba tohto spoločenstva a tak sa prejavuje hoci v pretrvávajúcej viditeľnej partikularite, ako obraz a pravá prítomnosť Cirkvi. Eucharistické spoločenstvo sa nemôže stiahnuť samo do seba, akoby bolo sebestačné, ale musí byť v zhode so všetkými ostatnými katolíckymi spoločenstvami.
Cirkevné spoločenstvo eucharistického zhromaždenia je spoločenstvom s vlastným biskupom a s rímskym pápežom.
Eucharistia tvorí spoločenstvo a vychováva k spoločenstvu sv. Augustín povedal: „Kto prijíma tajomstvo jednoty, ale nezachováva zväzky pokoja, neprijíma sviatosť vo svoj prospech, ale ako dôkaz proti sebe samému.“
Táto osobitná účinnosť v napomáhaní spoločenstva, ktorá je vlastná Eucharistii, je jedným z dôvodov významu nedeľnej sv. omše.
Sv. omša je privilegované miesto, kde sa spoločenstvo trvale zvestuje a pestuje. Práve prostredníctvom účasti na Eucharistii sa Deň Pána stáva aj dňom Cirkvi, ktorá tak môže účinným spôsobom plniť svoju úlohu sviatosti jednoty.
Chrániť a napomáhať cirkevné spoločenstvo je úlohou každého veriaceho.

Piata kapitola: Umenie a prostredie slávenia Eucharistie

Cirkev počas stáročí v meniacich sa kultúrach cítila podnecovaná sláviť Eucharistiu v podmienkach hodných takého veľkého tajomstva. Možno povedať že Eucharistia formujúc Cirkev a spiritualitu mala zároveň silný vplyv na kultúru, osobitne v estetickej oblasti.
Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani komunity, v ktorej sa tajomstvá slávia. Kňaz slúži sv. omšu verne a podľa liturgických predpisov, komunita sa im prispôsobuje dokazuje svoju lásku k Cirkvi.
Aj v našich časoch by mala byť opäť objavená vernosť liturgickým predpisom.

Šiesta kapitola: V škole Márie „eucharistickej“ ženy

Všetci synovia Cirkvi sme vyzvaní s obnoveným nadšením kráčať kresťanským životom
Program tu už máme: je tu už 2000 rokov a obsahuje ho evanjelium a živá tradícia. Svoje ťažisko má napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať. Aktualizácia tohto programu obnoveného nadšenia v kresťanskom živote prechádza cez Eucharistiu.
Každé úsilie o svätosť, každá aktivita zameraná na uskutočňovanie poslania Cirkvi, každé napĺňanie pastoračných plánov musí čerpať potrebnú silu z eucharistického tajomstva a musí k nemu smerovať ako k svojmu vrcholu.
Eucharistické tajomstvo – obeta, prítomnosť, hostina – nepripúšťa redukcie a manipulácie.
Najmilší bratia sestry! Vstúpme do školy svätých veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti.
V pokornom znamení chleba a vína, prepodstatnených na jeho telo a krv. Kristus kráča s nami ako naša sila a robí nás svedkami nádeje pre všetkých.