Sv. Katarína Sienská
Osobnosť svätej Kataríny Sienskej s jej verejným účinkovaním a nekonvenčnými postojmi búra predsudky o postavení žien v stredovekom kresťanstve.
29. apríla v liturgickom kalendári oslavujeme sviatok učiteľky cirkvi, panny a dominikánky, Kataríny Sienskej. Patrí medzi štyri ženy, ktorým sa dostalo tej cti, že sa pre svoju múdrosť a hlbokú duchovnú skúsenosť ako učiteľky cirkvi zaradili medzi takých velikánov akými sú napríklad Tomáš Akvinský, Albert Veľký, Augustín a iní.
Ako vôbec prvá učiteľka cirkvi nie je Katarína Sienská sväticou a mystičkou len v tom „romantickom“ slova zmysle, ale je inšpirátorkou takej spirituality, ktorá v sebe skrýva pôvab ženskej angažovanosti v spojitosti s presvedčivosťou a zápalom, akého sú vo veciach cirkvi niekedy schopné len zástupkyne nežného pohlavia. Historici prisudzujú sv. Kataríne viaceré dôležité charakteristické vlastnosti, spomedzi ktorých vynikajú vnútorný pokoj a čisté svedomie. Zaujímavosťou je, že podnecovateľom jej vnútorného pokoja bolo v antropologickej rovine prijatie pravdy o sebe. Táto mladá žena čelila podobným spoločenským požiadavkám na „ženskú dokonalosť“, akých svedkami sme aj v súčasnosti v podobe supermatiek, supermanželiek, supermanažériek… Narodila sa v roku 1347 v toskánskom meste Siena ako posledná z 25 detí. Už ako šesťročná mala prvé videnie, ktoré pochopila, ako povolanie k bezvýhradnému nasledovaniu Pána Ježiša. Už ako dvanásťročnú ju chceli vydať, ale ona pevne trvala na svojom rozhodnutí, viesť zasvätený život.
Podľa Kataríny Sienskej sú dva druhy vnútorného pokoja: jeden, ktorý vzniká z poznania pravdy o sebe, a druhý, ktorý je nám daný zvonku a to Kristom. Prostredníctvom osobného obrátenia sa oba zjednocujú.
Vo svetle viery sa preto rozhodla prijať aj tú časť svojho „ja“, ktoré sa z hľadiska súdobých konvencií javilo ako spoločensky neprijateľné – začala sa angažovať.
Žena, zasvätená Bohu žijúca v dobrovoľnom celibáte sa stala poradkyňou významných ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, vrátane pápeža Gregora XI., ktorý v tom čase sídlil v Avignone. Katarína ho energicky a s úspechom napomínala, aby sa vrátil do Ríma. Veľa cestovala a snažila sa iniciovať vnútornú obnovu cirkvi trpiacej na tzv. avignonské zajatie. Jean Leclercq, jeden z najväčších znalcov dejín západnej spirituality o nej napísal, že: „Veľkým zázrakom jej života neboli len jej bolestné utrpenia, extázy, ani mimoriadne uzdravenia, ale jej verejné pôsobenie.“ Najskôr sa toho, podobne ako všetci proroci, zľakla. Ale Boh jej pripomenul, že vstupom do dominikánskej rehole na seba vzala poslanie ísť k ľuďom a angažovať sa medzi nimi.
Žila v Európe, ktorá sa veľmi podobala tej našej. V atmosfére obáv z budúceho vývoja však stála ako múdra panna so zažatou lampou pri ľuďoch, v ich rodinách, mestách a ukazovala im vieru pôsobiacu v srdci občianskeho a politického sveta. Sama pritom musela prekonať obavy a strach a po tejto osobnej skúsenosti často iným hovorievala: „Chcem teda, aby ste sa nikdy nebáli. Nech zmizne z vás každý otrocký strach!“ Dokonca ani pápežovi neváhala povedať, aby bol odvážny a vrátil sa do Ríma.
Prišli aj neúspechy, nepochopenie a podceňovanie. No ona napriek všetkej beznádeji odmietla rezignovať. Ján Pavol II., keď ju vyhlásil za spolupatrónku Európy o nej povedal, že „sa ponorila do hĺbky cirkevných a sociálnych otázok svojej doby.“ Osobne alebo listami sa obracala na politických a náboženských predstaviteľov, poukazovala na chyby, ktorých sa dopúšťali a súčasne im pripomínala ich kresťanské povinnosti. Pápež Pavol VI. si pri príležitosti jej vyhlásenia za učiteľku cirkvi položil otázku, či bola tiež političkou. Odpovedal, že „áno, nepochybne a to mimoriadnym spôsobom, ale predovšetkým v duchovnom zmysle slova.“ Výčitky súčasníkov, že politikárči, rozhorčene odmietala a svoje „politické učenie“ vyjadrila v jej neznámejšom diele Dialóg s Božou prozreteľnosťou jednou lapidárnou vetou: „Žiadny úrad nemôže byť ani podľa svetského, ani podľa božského práva vykonávaný bez svätej spravodlivosti, pokiaľ jeho nositeľ nie je v stave milosti.“
Katarína Sienská dokázala prežiť veľmi hlboký vnútorný život viery takpovediac uprostred tohto sveta moderným a nadčasovým spôsobom. Vďačila za to predovšetkým zdravej duchovnej dynamike v osobnom vzťahu s Kristom, ktorý bol realizovaný v nenápadnej kontemplatívnej modlitbe. Kontemplatívna modlitba bola pre ňu priestorom, kde sa stretáva človek s Bohom. Odtiaľto pramenila jej sloboda rozprávať a počúvať, tu našla odvahu verejne sa vložiť do vážnych otázok svojej doby a angažovanosťou prispieť k ich riešeniu. Stala sa ženou, ktorá svoju dobu poznačila viac, ako ktorýkoľvek muž.