Falošné predstavy o Bohu
Bolo by ťažké (dokonca arogantné) chcieť definovať Boha, ktorý presahuje všetky naše kategórie, pojmy a vymyká sa ľudskej predstavivosti. Naše predstavy o Bohu môžu byť natoľko vzdialené originálu, že náš vzťah skôr narúšajú ako umožňujú!
Napokon aj mnohí neveriaci neodmietajú Boha, ale akúsi karikatúru, o ktorej sa domnievajú, že predstavuje Boha, lebo im ju niekto takto prezentoval.
Našťastie sám Boh sa nám priblížil v Ježišovi Kristovi („Kto mňa vidí ,vidí Otca.“ –Jn14,9), aby sme ho aspoň čiastočne mohli poznať a nadviazať s ním vzťah. Pokúsme sa vo svetle učenia Biblie očistiť našu predstavu Boha aspoň od tých najhorších nánosov a karikatúr.
Staromódny Boh
Je „mimo problému“, nerozumie dnešnému človeku a dnešnému svetu, jednoducho: „ušiel mu vlak“… Je to starý deduško s bielou bradou, možno trochu nahnevaný a zatrpknutý, lebo ho väčšina sveta nechce počúvať. Nostalgický Boh minulosti. Nemá zmysel pre humor, niet v ňom život. Koľkokrát sme videli podobného sivovlasého starca na nejakej kostolnej freske a možno museli počúvať starodávne piesne zo zažltnutého spevníka za sprievodu rozladeného organu v kostole. Všetko poukazuje na to, že Boh a viera patria maximálne do múzea.
Ale: Boh nestarne!
Boh, v ktorého veria kresťania nestarne, „nie je zamdlený, nie je unavený, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná.“ (Iz 40,28b)Nie je to starček, ktorý oplakáva staré dobré časy: „Hľa, ja robím čosi nové,“ v porovnaní s jeho tvoriacimi schopnosťami sme všetci nenapraviteľní konzervatívci. (Zjv.21,5; Ž 4,24)
Boh spiaci, vzdialený alebo Boh „hodinár“
Uviedol všetko do pohybu, ustanovil prírodné zákony a vzdialil sa. Je akoby šéfom veľkého podniku a na svojich zamestnancov nemá čas. Keď svet „dotiká“, príde vyúčtovať. Podľa tejto predstavy Boh niekde existuje, ale svet prenecháva svojmu osudu. O jednotlivcov sa absolútne nezaujíma. Človek veriaci v takúto karikatúru sa pridržiava kréda: čo si sám neurobíš, nemáš. Človek je v tejto predstave ako sizyfovský výstup na sklenú horu, na ktorej vrchole Boh pasívne čaká.
Ale: Boh je s nami!
Boh sa však predstavil ako Emanuel – „Boh s nami“(Mt1,23), ten, kto je nám bližšie ako my sami sebe, žiadny detail nášho života mu nie je ľahostajný. (Ž 139)
Boh – policajt
V jednej ruke drží Bibliu a v druhej revolver. Ak si ho aj takto nepredstavujeme, možno máme pocit, že Boh je pripravený nás trestať. Boh je tu na to, aby sledoval priestupky, aby ich evidoval a trestal. Inými slovami: strážca zákona. Niektorí z nás v detstve možno počuli: Pán Boh ťa vidí a potrestá! Išlo o jasné vyhrážky. Upretý pohľad takého Boha vyvoláva strach a neistotu(čo zasa bude, čo som zasa vyviedol…). Človek potom žije v pocite, že Božiu priazeň si musí tvrdo zaslúžiť. A hlavne: nič sa neprepáči!
Ale: Boh je milujúcim Bohom!
Ježiš a apoštoli nám predstavujú celkom iného Boha, ktorého láska predchádza akékoľvek naše snaženie a ktorý neodpláca podľa našich hriechov. V centre jeho záujmu je človek a nie jeho priestupky. (Ž 27,1)
Boh – režisér
Takýto Boh všetko riadi, nič sa na tom nedá zmeniť, ovplyvniť, všetko je dané vopred. Človek nič nenarobí, nič nezmení. Celý svet aj život každého človeka je ako keby neviditeľnými nitkami ovládaný zo zákulisia. Správny veriaci by bol podľa tejto karikatúry vlastne uvedomelým Božím otrokom: bez vlastnej vôle, bez vlastných názorov, prianí a túžob. Mal by mať „vygumovaný mozog“, lebo myslenie nie je žiadúce….
Ale: Boh rešpektuje slobodu!
Ježiš Kristus hovoril o inom vzťahu medzi Bohom a človekom: „Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“ (porov.Jn15,15). Apoštol Pavol zasa píše, že Kresťania sú „Boží spolupracovníci“ (porov. 1Kor3,9).
Výstižnú definíciu tohto vzťahu vyslovil aj židovský mysliteľ Martin Buber: „Dejiny sa tvoria stretnutím ľudskej slobody s Božou slobodou, ktoré sa volá milosť.“ Teda žiadny otrok, žiadne bábky.
Boh pre núdzové prípady
Človek ho vyhľadáva len ako „záchranku“ v situáciách, keď zlyhávajú ľudské prostriedky. V takomto vzťahu ale chýba dôvera. Namiesto nej nastupuje obchodná komunikácia. Ak toto dopadne dobre, sľubujem, že…. keď sa budem mesiac modliť, očakávam, že…A keď Boh takto nefunguje, keď nereaguje podľa našich predstáv a nepristupuje na takéto obchody, človek ľahko stráca záujem.
Ale: Boh je priateľ aj zároveň Otec!
Do nášho vzťahu s Bohom patria aj všetky naše problémy a náš strach. V naozajstnom vzťahu ide však o oveľa viac. Boh naznačuje, že túži po vzťahu otec (matka) – dieťa, kamarát – kamarát, manžel – manželka. A dieťa predsa nevyhľadáva otca alebo mamu len vtedy, keď mu dôjde vreckové…
Dedo Mráz – Santa Klaus
V tejto karikatúre je Boh dobrácky dedko, ktorý má v popise práce nosiť darčeky a vôbec pracovať pre blaho človeka a odstraňovať mu zo života akékoľvek ťažkosti. Je to Boh tolerantný a nenáročný. Chápe, že sme slabí, ospravedlňuje hriech a zlo, v podstate mu nič neprekáža, je dobrák. Človeku s týmto pohľadom sa stiera rozdiel medzi bielou a čiernou. Voči Bohu neprežíva ani strach, ani lásku.
Ale: Boh nám nemôže pomôcť, nemôže nás zachrániť (spasiť) bez našej vôle a bez našej spolupráce!
Boh je nesmierne dobrý a milosrdný. Práve preto nás chce vytrhnúť z otroctva zla a hriechu, zo začarovaného kruhu vlastného sebectva, ktorý by nás zlikvidoval. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Ponúka nám svoju pomoc a cestu k sebe. Pre túto cestu sa ale musím rozhodnúť a vykročiť po nej. (Hebr.12,5-12)
Tyran
Boh sa podľa tejto predstavy vyžíva v ľudskom utrpení štýlom: čím horšie, tým lepšie. Ten, kto sa má dobre, pomaly by mal mať pocit viny a čo najskôr si nejaké trápenie vyrobiť. Božia vôľa sa hľadá v takomto poňatí veľmi ľahko: vždy je to tá horšia možnosť, vždy to pochmúrnejšie, ťažšie, nepríjemnejšie…Veriaci človek s takouto predstavou Boha pôsobí stiesneným a utrápeným dojmom aj napriek tomu, že sa prejavuje radikálnosťou a náročnými asketickými výkonmi. Vo svojej askéze vidí prostriedok získavania zásluh a uznania Boha, potvrdenie svojej hodnoty, preto ju tak vyhľadáva.
Ale: utrpenie samo o sebe nie je dobré!
Hoci sa utrpenie nevyhne ani kresťanovi a niekedy skutočne napomáha rast, neznamená to, že je kvalitou samo o sebe. Boh nám nesľúbil, že zo sveta odstráni všetko utrpenie, ale sľúbil nám silu a pokoj, aby nás nezdrvilo.
V evanjeliách vidíme, že Ježiš chorobu nerozdával, ale uzdravoval.
Niečo nad nami je, akási vyššia inteligencia
Podľa tohto poňatia je Boh len akási vysoká inteligencia vysoko nad nami, vyššia moc, vesmírna všetko prenikajúca energia. Ale nie živá bytosť, s ktorou je možné žiť vo vzťahu. Človek vyznávajúci túto karikatúru síce rozumom uznáva, že Boh môže existovať, nevstupuje s ním však do vzťahu, nekomunikuje s ním. Boh sa tak ľahko stáva vecou medzi inými vecami…Podľa tejto predstavy Boh nepozná cit a súcit ani so mnou, ani so svetom.
Ale: Boh je osoba a partner!
Boh vstupuje do ľudských dejín a koná v nich. Nie ako neurčitá božská sila, ale ako osoba a partner človeka. Boh človeka oslovuje, dáva sa mu spoznať, pozýva ho, aby s ním vstúpil do hlbokého osobného vzťahu. Kresťanská viera potom už nie je iba uznaním Božej existencie alebo právd náuky o Bohu, ale nadviazaním a prehlbovaním tohto vzťahu s Bohom. Je to život s Bohom. A na vzťahu s ním možno postaviť svoj život.
Boh ako zrkadlo
Každý si ho predstavíme podľa vlastných predstáv. To, čo mi najviac vyhovuje – Boh ako ja.
Je veľmi dôležité opraviť si, pokiaľ je to možné, svoju predstavu o Bohu, pretože táto predstava usmerňuje.
celý náš život a túto predstavu šírime okolo seba či už slovami alebo činmi.
Pokiaľ sa nám to podarí lepšie pochopiť, aký je Boh (alebo aký nie je), môže to zmeniť náš život o 180 stupňov. Môžem Boha nielen poznávať, ale mať s ním vzťah – úžasne krásny vzťah, aký nemožno mať
skutočne s nikým. Boh však nechce, aby sme si ho predstavovali, ale aby sme ho poznali!
Už v detstve si vytvárame tzv. stratégiu prežitia, ktorou reagujeme na to, čo pociťujeme ako hrozbu. Toto často prenášame aj na predstavu o Bohu.
Zlý obraz o Bohu sa väčšinou dedí z rodičov na deti, samozrejme, dôležitý je aj vplyv okolia, učiteľov náboženstva, kňazov.
Aj nesprávne čítanie Písma prispieva k falošnej predstave o Bohu – napr. nedokonalosti v SZ nehovoria ani tak o Bohu, ako skôr o stave človeka.
My sme si však nahradili Boha zákonmi, teológiou a morálkou a sme presvedčení, že je to to isté. To je ale omyl! Boha poznať môžeme a máme. Sme k tomu povolaní ním samým.
Pod vplyvom kresťanstva sa oficiálna predstava Boha pomerne ľahko zmení. Tá skutočná, podvedomá a vnútorná, ale ostáva – a práve ona ovláda a kontroluje náš život, ona je tá, ktorej skutočne veríme!
K Bohu možno pristupovať dvoma spôsobmi:
- V láske (sme plný radosti), radostne šírime Radostnú zvesť.
- V strachu (z povinnosti, s negatívnymi pocitmi, s vedomím ťarchy).
Mnohí kresťania vyzerajú veľmi duchovne, modlia sa, postia, konajú skutky milosrdenstva, často je však za tým strach z Boha, aj keď si to nepriznajú. Niekedy majú pocit, že dobrými skutkami musia uzmierovať Boha, získavať nejaké zásluhy.
Človek zamilovaný do Boha skutočne podáva z lásky k Bohu a dobrovoľne obdivuhodné výkony.
Človek zamilovaný do Boha skutočne vie z lásky k Bohu a zo slobodného rozhodnutia obetovaťa zanechať všetko! Človek zamilovaný do Boha sa naozaj úprimne vyhýba každému hriechu!
Preto na životoch svätých tieto znaky naozaj vidíme!
Zdroj: metodika pre vyučovanie náboženstva