SPYTOVANIE SVEDOMIA

Pojem „spytovanie svedomia“ nie je ľahké pochopiť. V mnohých ľuďoch budí negatívne súvislosti a nechuť.
Slovo spytovanie svedomia môže navonok vzbudzovať potrebu priam „matematickej“ presnosti v účtovaní s Bohom. Ak sme pomýlení nie len samotným pojmom „spytovanie”, ale predovšetkým formálne-právnym prístupom k viere, snažíme sa často s veľkou dôkladnosťou „vypočítať“ vonkajšie prejavy našich hriechov a neverností.
Ak však dôkladne skúmame to, čo je v hriechu vonkajšie, často zabúdame na podstatu hriechu – na vnútorné príčiny – na hriešnu motiváciu. I keď pri ťažkých hriechoch nie je ich počet a druh bez významu a musíme ich vo sviatosti zmierenia uviesť, predsa len o podstate hriechu nakoniec rozhoduje srdce.
Ak je spytovanie svedomia zle usporiadané(a stáva sa to dosť často), spytovanie svedomia sa ľahko stane veľkým utrpením. Chorobný pocit viny, ktorý si kajúcnik neuvedomuje, rodí smútok, nechuť a dokonca i zúfalstvo.
Spytovanie svedomia nie je účtovanie nevoľníka s pánom, obžalovaného so sudcom, žiaka s učiteľom, ustráchaného podriadeného s prísnym nadriadeným. Spytovanie svedomia je dialóg o vzájomnej láske Boha k človeku a človeka k Bohu, „vyúčtovaním”, ako sme prijímali lásku svojho Stvoriteľa a ako sme sa o ňu delili so svojimi bratmi.
Odhalenie pravdivej odpovede je ale spojené s bolesťou. Často je robené spytovanie svedomia povrchne a plytko práve pretože sa za každú cenu chce vyhnúť utrpeniu a bolesti.
Každý hriech sa dotýka toho čo je v človeku najvnútornejšie, zraňuje hlboko a bolestivo predovšetkým samého hriešnika, ale aj blížnych. Hriech nielenže zraňuje život človeka, ale nezriedka ho aj ničí. Len človek zaslepený vlastnou náruživosťou podlieha ilúzii, že ho hriech môže urobiť šťastným.

Sviatosť zmierenia vyžaduje predovšetkým to, aby človek prestal predstierať, zbavil sa falošnosti, aby sám seba našiel v celej svojej vnútornej pravde.

Spytovanie svedomia, ktorým sa pripravujeme na sv. spoveď by sa malo meniť tak, ako sa mení náš život. Prehlbované a rozšírené spytovanie svedomia je vlastne zvláštnou formou modlitby, vďaka ktorej sa môžeme neustále orientovať v rozvoji a dynamizme svojho duchovného života, skúmať svoju účasť na živote cirkevného spoločenstva, svoj podiel na živote spoločnosti, v zamestnaní a vo všetkých ostatných dôležitých oblastiach života.
Formalizmus v duchovnom i náboženskom živote je príčinou, že základné zmeny v ľudskom živote sa neodrážajú v spytovaní svedomia a vo sviatosti zmierenia.
Prípravu na sv. spoveď môžeme začať poďakovaním Bohu za všetky dobrodenia prijaté v poslednej dobe.

Položme si otázku: čo som prijal ako zvláštnu milosť posledných dní, týždňov, mesiacov, či rokov, za čo by som chcel teraz P. Bohu poďakovať? Prežíval som toto všetko s vďačnosťou voči Bohu ako jeho dary?
Spytovanie svedomia nemá byť len „spytovaním hriechov“ ale tiež skúmaním svedomia, skúmaním hĺbky našej viery.

Prvé otázky, ktoré si položíme pri spytovaní svedomia by sa mali týkať nášho postoja k Bohu. Aké miesto zaujíma Boh v mojom živote? Snažím sa poznať aká je jeho vôľa, keď sa rozhodujem, a to nielen v náboženskom živote, ale i vo všetkých existenčných otázkach? Dúfam v Boha vo svojich každodenných ťažkostiach, protivenstvách a životných neúspechoch? Pri spytovaní svedomia sa tiež musíme pýtať na opravdivosť nášho prežívania  modlitby. Dovoľujem Bohu, aby jeho slovo formovalo môj spôsob myslenia, moje životné postoje, zvyky a reakcie?

Prvé a najväčšie prikázanie: Milovať budeš Pána svojho Boha, celým srdcom celou svojou dušou a celou mysľou (Mt22,37) je základom všetkých ďalších prikázaní-Božích i cirkevných. Pokiaľ by prikázanie milovať Boha nebolo prvým a zásadným v našom živote, všetky ďalšie prikázania by okamžite stratili svoj zmysel.

Pravdivá odpoveď na otázku, ako zachovávame prikázanie lásky k Bohu nás vedie  k druhému prikázaniu, ktoré je podobné prvému: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“(Mt22,39)

Odpovede na otázky, aké sú naše najhlbšie životné postoje voči Bohu, voči blížnym, voči sebe samému i voči  stvoreným veciam, nám pomôžu nájsť city a spôsob ako reagujeme. Je treba do nich vniknúť, aby sme mohli pravdivo stáť pred sebou i pred Bohom. Takéto spytovanie svedomia je o mnoho ťažšie ako vypočítavanie hriechov, pretože od nás vyžaduje väčší odstup od nás samých a núti nás uvedomiť si, čo sa v nás deje.

Uvažujme aspoň o niektorých základných pocitoch.

Pocity povýšenosti, nadradenosti a pýchy

Keď nás Boh stvoril na svoj obraz a podobu, povolal nás k veľkosti. Nešťastie spočíva v tom, že pre zranenie hriechom túžime vytvárať vlastnú veľkosť, založenú na sebe, namiesto založenej na Bohu a jeho vôli. A to je podstata našej pýchy.
Naša pýcha sa môže prejavovať veľmi rožne: v snahe byť úspešný za každú cenu, bez ohľadu na vlastné svedomie, a ostatných ľudí či na svoje zdravie; v prehnanej starostlivosti o vytváranie priaznivého dojmu o sebe a v úsilí o jeho zachovanie; v úmysle neodpustiť druhým urážku a pri vhodnej príležitosti sa im pomstiť vo vysokej mienke o sebe nezodpovedajúcej skutočnosti.
Pri spytovaní svedomia sa pýtame: Nesnažím sa o životnú kariéru za cenu kompromisov s vlastným svedomím? Nie som podlízavý voči vyššie postaveným osobám, nepohŕdam tými, o ktorých si myslím, že stoja nižšie ako ja? Nechovám v sebe pocit nadradenosti voči druhým? Nepodlieham v sebe akémusi nezdravému úsiliu o úplnú dokonalosť, ktorá ma núti „cediť komára a prehĺtať ťavu.“

Pocity nespokojnosti so sebou, smútku a apatie

Pýcha je zdrojom neuskutočniteľných ľudských prianí a snáh. Keď nedosiahneme ich naplnenie – a oni sa uskutočniť nemôžu, pretože sú nereálne- pocítime nespokojnosť so sebou, depresiu, smútok, apatiu. Najviac nás pýcha núti, aby sme sa trápili tým, že nie sme takí, akými by nás ona chcela vidieť.
Podliehanie týmto pocitom vedie k nedostatku záujmu o život a k rezignácii, k nedbalosti v konaní povinností, lenivosti a ľahostajnosti v duchovných cvičeniach a k sebectvu. Ak podliehame nespokojnosti so sebou a depresii, otvárame sa pôsobeniu zlého ducha, ktorý zasieva predovšetkým stratu zmyslu života a pochybnosti o pôsobení Boha v nás.
Snažím sa relativizovať svoje neúspechy, pády a slabosti a prekonávať nechuť a nespokojnosť so sebou?
Keď sa cítim ponížený a zarmútený obraciam sa v modlitbe k Bohu? Neovplyvňujem svojimi depresívnymi stavmi svojich blížnych, nevytváram okolo seba atmosféru zatrpknutosti, pochmúrnych nálad?

Pocity nepokoja a obáv o seba

Často žijeme vo väčších či menších obavách o seba a svojich blízkych. Obavami a zbytočnými starosťami trápime seba i druhých, keď sa staráme často i o to čo nemôžme ovplyvniť. Podliehanie úzkostiam je nezriedka prejavom nedôvery v Boha, blížnych a seba samého.
Nepoddávam sa úzkostiam o seba, o svoju budúcnosť? Snažím sa o dôveru v Boha v ťažkých situáciách?
Nie som vedený prílišnou snahou a prílišnou starosťou o časné veci?

Pocity neprajnosti a nepriateľstva voči druhým

V každom z nás sa rodia pocity nechuti, neprajnosti, či dokonca nepriateľstva k blížnym, prinajmenšom v niektorých situáciách. Tieto pocity sa prejavujú strohými slovami, prejavmi antipatie, odoprením potrebnej pomoci druhým, tvrdením, že oni nesú zodpovednosť za vzniknuté konflikty.
Keď sa pripravujeme na sv. spoveď, pýtajme sa tiež: necítim sa byť niekým zranený, nevyčítam niekomu niečo? Pokiaľ áno, komu a čo vyčítam? Neprechovávam v sebe nechuť, vznikajúcu neprajnosť voči druhým?
Chcem odpustiť svojim vinníkom a ako sa snažím, aby som sa dopracoval k skutočnému spoločenstvu s nimi a dobroprajnosti voči nim? Dokážem v konfliktných situáciách odpustiť ako prvý, aj keď podľa mňa som sám nič nezavinil, alebo moja vina bola menšia? Modlím sa za tých, ktorí ma nemajú radi, nie sú mi naklonení, alebo sú dokonca voči mne nepriateľskí? Všímam si vo svojom okolí ľudí v ťažkej situácii, osamelých, životom zranených ľudí a ako im pomáham? Musíme stále pamätať na slová sv. Jána, že nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata, ktorého vidíme.(1Jn4,20)
Ako plním svoje povinnosti voči členom rodiny alebo spoločenstva v ktorom žijem? Nesnažím sa zbaviť zodpovednosti voči nim? Nepresúvam na druhých bremená, ktoré by som mal sám niesť? Modlím sa za svojich najbližších?

Láska k sebe

Môžeme sami seba milovať až príliš, ale iba zlou láskou, ktorá sa prejavuje útekom od skutočného života k životu iba zdanlivému: sebeckým užívaním alebo tiež mylnými predstavami o sebe. Je potrebné odlíšiť sebeckú lásku  k vlastnej osobe od takej lásky, ktorá od človeka vyžaduje duchovný rast, pokoru a obetavú prácu na sebe.
Kto nevie naozaj milovať sám seba obetavou a náročnou láskou, nie je schopný pravej lásky k blížnemu.
Vážim si svoj život ako Boží dar? Ako vyzerá moje úsilie o to, aby som prežil svoj život dobre, v súlade s vôľou Stvoriteľa? Prijímam otázky a problémy, ktoré predo mňa stavia môj život: otázku cieľa života, zmyslu namáhavej práce, obety, utrpenia a smrti?

Neutekám od života a svojej zodpovednosti za neho do snenia a rôzneho druhu konzumu? Nemárnim čas sledovaním bezcenných televíznych programov, mnohými plytkými spoločenskými kontaktmi, nehodnotným čítaním? Vykonávam zodpovedne zverenú prácu? Pracujem dobre? Nepodlieham chamtivosti po hmotných statkoch? Nevedie ma táto chamtivosť ku krádeži alebo k nepoctivosti iného druhu? Nebudím svoju erotickú predstavivosť snením, prezeraním pornogr.literatúry? Snažím sa zachovať čistotu v súlade so svojím životným stavom? Neničím svoju duševnú a psych. citlivosť nadmerným požívaním alkoholu? Zachovávam miernosť v jedle a pití? Zachovávam pôsty odporučené Cirkvou?
Nezostávajme pri spytovaní svedomia len pri týchto otázkach! Treba pochopiť v plnom rozsahu z čoho nás obviňuje vlastné srdce!
Po spytovaní svedomia a uvedomenia si svojich hriechov nasleduje ďalšia časť prípravy na sv. spoveď –ľútosť a po nej predsavzatie. Predsavzatie nielen že sa chcem polepšiť, ale hlavne-konkrétne v čom. Predsavzatie k náprave je nutnou podmienkou zrelého prežívania sviatosti zmierenia. Vyznanie hriechov musí byť spojené s úprimným rozhodnutím v budúcnosti sa ich nedopúšťať. Keby to duša takto necítila, nebolo by možné hovoriť o ľútosti.

Spracované podľa p. Jozefa Augustína SJ-Sviatosť zmierenia