Túžba a duchovný život

Túžba je kľúčový spôsob ako sa k nám Boh prihovára. Sväté túžby sú odlišné od povrchných rozmarov ako „chcem nové auto“alebo „chcem nový počítač“. Hovorím o najhlbších túžbach, ktoré formujú náš život: o túžbach, ktoré nám pomáhajú dozvedieť sa, kým by sme sa mali stať a čo by sme mali robiť. Naše hlboké túžby nám pomáhajú dozvedieť sa, čo Boh pre nás chce a ako veľmi chce byť s nami. Rozpoznať naše túžby znamená rozpoznať po čom Boh v našom živote túži.

Túžba je prvotný spôsob, ktorým Boh vedie ľudí k zisteniu, kto sú a k čomu sú povolaní.
Je zrejmé, ak muž a žena cítia fyzickú, citovú a duchovnú túžbu jeden po druhom, týmto spôsobom objavujú svoje povolanie žiť v manželstve. Človek sa cíti priťahovaný stať sa lekárom alebo právnikom a objavuje svoje povolanie. Túžby nám pomáhajú nájsť svoje miesto v živote. Ale najskôr ich musíme poznať! Z hĺbky srdca pramenia naše sväté túžby – túžby zmeniť sa, rásť, plnšie žiť.
Najhlbšie túžby, ktoré nás vedú stať sa tým, kým sa máme stať, sú Božími túžbami pre nás.
Margaret Silfová v knihe Wise choices(Múdre voľby)napísala:
„Máme sklon myslieť si, že ak niečo chceme, pravdepodobne je to niečo, čo by sme nemali chcieť alebo mať. Ale uvážte: Bez túžby by sme ráno vôbec nevstali z postele. Nevyšli by sme z domu.
Neprečítali by sme knihu a nič nové by sme sa nenaučili. Byť bez túžby znamená byť bez života, nerásť, nemeniť sa. Túžba je to, vďaka čomu dvaja ľudia splodia tretiu osobu. Túžba je to, čo tlačí snežienky na konci zimy zo zeme. Túžba je energia, energia tvorivosti, energia samotného života. Preto nebuďte príliš prísni na túžbu.“
Sv. Ignác z Loyloly povzbudzuje v Duchovných cvičeniach modliť sa, prosiť Boha o to „čo chcem a po čom túžim.“ Skúsenosti, ktoré mnohí z nás mali možnosť zažiť – pocity nekompletnosti, bežné túžby a dojatie, neobvyklé túžby, strach, pocity povznesenia, porozumenia, túžba nasledovať, túžba po svätosti, situácie, keď sme zraniteľní, keď trpíme – sú všetko cesty k uvedomeniu si našej vrodenej túžby po Bohu. Nájsť Boha a byť nájdený Bohom je to isté, pretože zdrojom i cieľom oných túžob je Boh.
Mojim najväčším omylom bola predstava, že kým sa budem môcť priblížiť k Bohu, budem sa musieť zmeniť. Nie. Boh sa s tebou stretne tam, kde si. Boh nás miluje takých, akí sme aj teraz!

Jezuita Anthony de Mello hovorí: „Nemusíme sa zmeniť, aby nás Boh miloval.“
Toto je jeden z najdôležitejších náhľadov Duchovných cvičenísv. Ignáca: „Sme milovaní dokonca i v našej nedokonalosti. Boh nás už miluje.“
Kresťania môžu tento postoj zreteľne vidieť v Novom zákone. Ježiš často volá ľudí obrátiť sa, prestať hriešne žiť, zmeniť sa, ale stretnutie s nimi neodkladá, kým tak neurobia. Vstupuje do vzťahu s takými ľuďmi, akých nájde. Stretáva sa s nim tam, kde sú a ako sú.
Ak sa Boh chce s nami stretnúť tam kde sme, potom, to je správne miesto na stretnutie s Bohom. Netreba čakať, kým sa náš život ustáli. Netreba čakať, kým prekonáme hriešne návyky, kým budeme „nábožnejší“ alebo až sa budeme „lepšie“ modliť.
Na nič z toho nemusíme čakať, pretože Boh je pripravený stretnúť sa teraz!

Predstavte si, že by sa do vás zamiloval slávny spevák, speváčka, herec, herečka, športovec, športovkyňa, významná osobnosť. To by vás iste nenechalo ľahostajných! Lenže vás skutočne miluje Boh, to nie je keby, to je realita, tak si to dnes uvedomte, vpustite do srdca a s úctou, záujmom a láskou odpovedajte.
Ak hľadá niekto v duchovnom živote len uspokojenie svojich prirodzených túžob a citov, upadá do nezdravého sentimentalizmu. Zle chápe duchovný život aj ten, kto si myslí, že stačí, keď verí v Boha. Rovnako aj ten, kto bude zachovávať len to podstatné a o ostatnom zmýšľať, ako o zbytočnom.
A konečne aj tí, ktorí utekajú pred všetkým, čo vyžaduje námahu, obeť, snahu o duchovný pokrok, ba aj tí, ktorí si myslia, že zbožnosť je pre ženy, detí, kňazov a rehoľníkov. O všetkých takých môžu platiť Kristove slová, že idú po širokej a pohodlnej ceste, ktorá vedie do záhuby.

Nesmieme tiež duchovný život druhých posudzovať podľa seba a myslieť si, že žiadna iná cesta do neba nevedie, len tá naša. Sv. František Saleský povedal: „K Bohu vedie mnoho ciest a každý má ísť po tej svojej.“Človek správne vedený v duchovnom živote nemôže byť teda nikdy jednostranný.
Správne chápaný duchovný život podstatne spočíva v láske!

„Láska má dve ramená“, hovorí sv. Bernard, „jedným objíma Boha a druhým blížneho.“
Stav milosti bez činnej lásky je mnohokrát smutný a žalostný a je nebezpečie, že ho človek stratí.
I ten, kto je v posväcujúcej milosti, ale nerobí nič pre svoje zdokonalenie a ďalšie posvätenie, je vystavený nebezpečiu vlažnosti a duchovnej lenivosti. Tým viac ten, kto sa nevyhýba i ľahkým hriechom. Lebo ako má mať taký kresťan mravnú silu?
Skutočne dokonalý teda nie je ten kto je v milosti a koná podstatné kresťanské povinnosti len preto, aby neporušil Božie prikázania, kto si proste myslí, že P. Bohu stačí dávať minimum. Máme predsa milovať Boha z celého srdca a zo všetkých síl.

Sv. Proper povedal: „Dokonalosť teda nie je súhrn len občasných skutkov, ale stav: zručnosť, zbehlosť v konaní dobra, trvalá dispozícia konať vždy tak ako sa páči Bohu, stále a neochabujúce úsilie, vernosť v malom.“
V duchovnom živote vzrastá milosť, láska i ostatné čnosti až do chvíle blaživého videnia Boha vo večnosti. Ako všetko, čo rastie, prechádza detstvom, mladosťou a dospelosťou, to isté platí i tu. Začiatočníci majú snahu odpútať sa od ťažkého hriechu a odporovať žiadostivosti. Pokročilí zase rozvinúť lásku i ostatné čnosti. Dokonalí – patriť celkom Bohu a priľnúť k nemu celou dušou.

Sv.František Saleský hovorí: „Nebezpečné je, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. Opravdivá nábožnosť nie je ničím iným ako láskou k Bohu. Je istá duchovná čerstvosť a živosť, ktorou láska v nás a my v láske radi a ochotne konáme dobré skutky. Pravda, aj nábožní ľudia nájdu veľa horkého v tom, čo vzali na seba, aby sa posvätili. Kto sa však chopí horkosti s odvahou a premáha sa, tomu sa horkosť premení v sladkosť. Pravá nábožnosť neprekáža dobru, ale všetko robí krajším a dokonalejším.

Čím väčšmi sa niekto usiluje doniesť do súladu nábožnosť a povolanie, tým je milší, tým mu je ľahšia a prirodzenejšia starosť o rodinu, tým srdečnejšia je láska medzi mužom a ženou, tým pevnejšia je vernosť medzi predstavenými a podriadenými… skrátka tým krajší a priateľskejší je pomer v každom okruhu života.“

Všetci máme pracovať na svojom zdokonaľovaní. Zákon láska k Bohu a blížnemu viaže všetkých bez výnimky. Pán Ježiš nás povzbudzuje: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“
Každý, kto spoznal Krista, musí ho aj nasledovať. Dokonalosť lásky vyžaduje, aby sme sa odpútali od seba. Celá Reč na horeje v podstate ideálom kresťanskej dokonalosti, ktorý platí pre všetkých.

Boh prvý nadväzuje kontakt. Hádže hodvábnu niť. Ak sa jej chytíme. Boh nás ťahá, niť je vždy silnejšia, mení sa na povraz a potom je to už oceľové lano. Ak sa ho my nepustíme, on to neurobí. Nepretrhne spojenie. Boh príde najprv s kvetom pomáhajúcej milosti: s dobrou myšlienkou, s dobrým vnuknutím. Ak človek prijme jeho dar, z kvetu bude plod. Ak ho odmietne, kvet zvädne a odumrie.

Praktický záver: Pre duchovný život musíme o všetko prosiť, ako keby všetko záviselo od Boha, a súčasne vyvinúť snahu a pracovať, ako keby všetko záviselo od nás. A prečo? Odpovedá sv. Augustín: „Boh od nás nežiada nemožné. Chce , aby sme robili, čo môžeme, a prosili o to, čo nemôžeme. Potom nám pomôže, aby sme mohli.“

Modlitba bl.kard. Newmanna (1801 – 1890): „Drahý Ježišu, pomôž mi šíriť tvoju vôňu všade. Naplň ma svojim duchom a svojim životom. Prenikni ma a ovládni moju bytosť tak úplne, aby celý môj život bol odrazom tvojho života. Cezo mňa a vo mne zažiar svojim svetlom. Nech každý človek, s ktorým sa stretnem, pocíti tvoju prítomnosť vo mne. Nech všetci hľadajú a vidia nie mňa, ale Ježiša. Zostaň so mnou! Potom i ja budem žiariť ako žiariš ty, budem svetlom pre iných. Ježišu, to svetlo pochádza z teba, ani čiastočka z neho nebude moja. Ty budeš osvecovať druhých cezo mňa. Daj, nech ťa zvelebujem, ako sa ti najviac páči, rozširujúc tvoje svetlo na tých, čo ma obklopujú. Nech kážem o tebe bez kázania, nie slovami, ale príkladom, silou, ktorá strhuje, presvedčujúcim vplyvom svojej činnosti, jasnou plnosťou lásky, ktorou moje srdce žije pre teba. Amen.“

Zdroj: spracované podľa knihy Jezuitský návod takmer na všetko