SPYTOVANIE SVEDOMIA

Pojem „spytovanie svedomia“ nie je ľahké pochopiť. V mnohých ľuďoch budí negatívne súvislosti a nechuť.
Slovo spytovanie svedomia môže navonok vzbudzovať potrebu priam „matematickej“ presnosti v účtovaní s Bohom. Ak sme pomýlení nie len samotným pojmom „spytovanie”, ale predovšetkým formálne-právnym prístupom k viere, snažíme sa často s veľkou dôkladnosťou „vypočítať“ vonkajšie prejavy našich hriechov a neverností.
Ak však dôkladne skúmame to, čo je v hriechu vonkajšie, často zabúdame na podstatu hriechu – na vnútorné príčiny – na hriešnu motiváciu. I keď pri ťažkých hriechoch nie je ich počet a druh bez významu a musíme ich vo sviatosti zmierenia uviesť, predsa len o podstate hriechu nakoniec rozhoduje srdce.
Ak je spytovanie svedomia zle usporiadané(a stáva sa to dosť často), spytovanie svedomia sa ľahko stane veľkým utrpením. Chorobný pocit viny, ktorý si kajúcnik neuvedomuje, rodí smútok, nechuť a dokonca i zúfalstvo.
Spytovanie svedomia nie je účtovanie nevoľníka s pánom, obžalovaného so sudcom, žiaka s učiteľom, ustráchaného podriadeného s prísnym nadriadeným. Spytovanie svedomia je dialóg o vzájomnej láske Boha k človeku a človeka k Bohu, „vyúčtovaním”, ako sme prijímali lásku svojho Stvoriteľa a ako sme sa o ňu delili so svojimi bratmi.
Odhalenie pravdivej odpovede je ale spojené s bolesťou. Často je robené spytovanie svedomia povrchne a plytko práve pretože sa za každú cenu chce vyhnúť utrpeniu a bolesti.
Každý hriech sa dotýka toho čo je v človeku najvnútornejšie, zraňuje hlboko a bolestivo predovšetkým samého hriešnika, ale aj blížnych. Hriech nielenže zraňuje život človeka, ale nezriedka ho aj ničí. Len človek zaslepený vlastnou náruživosťou podlieha ilúzii, že ho hriech môže urobiť šťastným.

Sviatosť zmierenia vyžaduje predovšetkým to, aby človek prestal predstierať, zbavil sa falošnosti, aby sám seba našiel v celej svojej vnútornej pravde.

Spytovanie svedomia, ktorým sa pripravujeme na sv. spoveď by sa malo meniť tak, ako sa mení náš život. Prehlbované a rozšírené spytovanie svedomia je vlastne zvláštnou formou modlitby, vďaka ktorej sa môžeme neustále orientovať v rozvoji a dynamizme svojho duchovného života, skúmať svoju účasť na živote cirkevného spoločenstva, svoj podiel na živote spoločnosti, v zamestnaní a vo všetkých ostatných dôležitých oblastiach života.
Formalizmus v duchovnom i náboženskom živote je príčinou, že základné zmeny v ľudskom živote sa neodrážajú v spytovaní svedomia a vo sviatosti zmierenia.
Prípravu na sv. spoveď môžeme začať poďakovaním Bohu za všetky dobrodenia prijaté v poslednej dobe.

Položme si otázku: čo som prijal ako zvláštnu milosť posledných dní, týždňov, mesiacov, či rokov, za čo by som chcel teraz P. Bohu poďakovať? Prežíval som toto všetko s vďačnosťou voči Bohu ako jeho dary?
Spytovanie svedomia nemá byť len „spytovaním hriechov“ ale tiež skúmaním svedomia, skúmaním hĺbky našej viery.

Prvé otázky, ktoré si položíme pri spytovaní svedomia by sa mali týkať nášho postoja k Bohu. Aké miesto zaujíma Boh v mojom živote? Snažím sa poznať aká je jeho vôľa, keď sa rozhodujem, a to nielen v náboženskom živote, ale i vo všetkých existenčných otázkach? Dúfam v Boha vo svojich každodenných ťažkostiach, protivenstvách a životných neúspechoch? Pri spytovaní svedomia sa tiež musíme pýtať na opravdivosť nášho prežívania  modlitby. Dovoľujem Bohu, aby jeho slovo formovalo môj spôsob myslenia, moje životné postoje, zvyky a reakcie?

Prvé a najväčšie prikázanie: Milovať budeš Pána svojho Boha, celým srdcom celou svojou dušou a celou mysľou (Mt22,37) je základom všetkých ďalších prikázaní-Božích i cirkevných. Pokiaľ by prikázanie milovať Boha nebolo prvým a zásadným v našom živote, všetky ďalšie prikázania by okamžite stratili svoj zmysel.

Pravdivá odpoveď na otázku, ako zachovávame prikázanie lásky k Bohu nás vedie  k druhému prikázaniu, ktoré je podobné prvému: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“(Mt22,39)

Odpovede na otázky, aké sú naše najhlbšie životné postoje voči Bohu, voči blížnym, voči sebe samému i voči  stvoreným veciam, nám pomôžu nájsť city a spôsob ako reagujeme. Je treba do nich vniknúť, aby sme mohli pravdivo stáť pred sebou i pred Bohom. Takéto spytovanie svedomia je o mnoho ťažšie ako vypočítavanie hriechov, pretože od nás vyžaduje väčší odstup od nás samých a núti nás uvedomiť si, čo sa v nás deje.

Uvažujme aspoň o niektorých základných pocitoch.

Pocity povýšenosti, nadradenosti a pýchy

Keď nás Boh stvoril na svoj obraz a podobu, povolal nás k veľkosti. Nešťastie spočíva v tom, že pre zranenie hriechom túžime vytvárať vlastnú veľkosť, založenú na sebe, namiesto založenej na Bohu a jeho vôli. A to je podstata našej pýchy.
Naša pýcha sa môže prejavovať veľmi rožne: v snahe byť úspešný za každú cenu, bez ohľadu na vlastné svedomie, a ostatných ľudí či na svoje zdravie; v prehnanej starostlivosti o vytváranie priaznivého dojmu o sebe a v úsilí o jeho zachovanie; v úmysle neodpustiť druhým urážku a pri vhodnej príležitosti sa im pomstiť vo vysokej mienke o sebe nezodpovedajúcej skutočnosti.
Pri spytovaní svedomia sa pýtame: Nesnažím sa o životnú kariéru za cenu kompromisov s vlastným svedomím? Nie som podlízavý voči vyššie postaveným osobám, nepohŕdam tými, o ktorých si myslím, že stoja nižšie ako ja? Nechovám v sebe pocit nadradenosti voči druhým? Nepodlieham v sebe akémusi nezdravému úsiliu o úplnú dokonalosť, ktorá ma núti „cediť komára a prehĺtať ťavu.“

Pocity nespokojnosti so sebou, smútku a apatie

Pýcha je zdrojom neuskutočniteľných ľudských prianí a snáh. Keď nedosiahneme ich naplnenie – a oni sa uskutočniť nemôžu, pretože sú nereálne- pocítime nespokojnosť so sebou, depresiu, smútok, apatiu. Najviac nás pýcha núti, aby sme sa trápili tým, že nie sme takí, akými by nás ona chcela vidieť.
Podliehanie týmto pocitom vedie k nedostatku záujmu o život a k rezignácii, k nedbalosti v konaní povinností, lenivosti a ľahostajnosti v duchovných cvičeniach a k sebectvu. Ak podliehame nespokojnosti so sebou a depresii, otvárame sa pôsobeniu zlého ducha, ktorý zasieva predovšetkým stratu zmyslu života a pochybnosti o pôsobení Boha v nás.
Snažím sa relativizovať svoje neúspechy, pády a slabosti a prekonávať nechuť a nespokojnosť so sebou?
Keď sa cítim ponížený a zarmútený obraciam sa v modlitbe k Bohu? Neovplyvňujem svojimi depresívnymi stavmi svojich blížnych, nevytváram okolo seba atmosféru zatrpknutosti, pochmúrnych nálad?

Pocity nepokoja a obáv o seba

Často žijeme vo väčších či menších obavách o seba a svojich blízkych. Obavami a zbytočnými starosťami trápime seba i druhých, keď sa staráme často i o to čo nemôžme ovplyvniť. Podliehanie úzkostiam je nezriedka prejavom nedôvery v Boha, blížnych a seba samého.
Nepoddávam sa úzkostiam o seba, o svoju budúcnosť? Snažím sa o dôveru v Boha v ťažkých situáciách?
Nie som vedený prílišnou snahou a prílišnou starosťou o časné veci?

Pocity neprajnosti a nepriateľstva voči druhým

V každom z nás sa rodia pocity nechuti, neprajnosti, či dokonca nepriateľstva k blížnym, prinajmenšom v niektorých situáciách. Tieto pocity sa prejavujú strohými slovami, prejavmi antipatie, odoprením potrebnej pomoci druhým, tvrdením, že oni nesú zodpovednosť za vzniknuté konflikty.
Keď sa pripravujeme na sv. spoveď, pýtajme sa tiež: necítim sa byť niekým zranený, nevyčítam niekomu niečo? Pokiaľ áno, komu a čo vyčítam? Neprechovávam v sebe nechuť, vznikajúcu neprajnosť voči druhým?
Chcem odpustiť svojim vinníkom a ako sa snažím, aby som sa dopracoval k skutočnému spoločenstvu s nimi a dobroprajnosti voči nim? Dokážem v konfliktných situáciách odpustiť ako prvý, aj keď podľa mňa som sám nič nezavinil, alebo moja vina bola menšia? Modlím sa za tých, ktorí ma nemajú radi, nie sú mi naklonení, alebo sú dokonca voči mne nepriateľskí? Všímam si vo svojom okolí ľudí v ťažkej situácii, osamelých, životom zranených ľudí a ako im pomáham? Musíme stále pamätať na slová sv. Jána, že nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata, ktorého vidíme.(1Jn4,20)
Ako plním svoje povinnosti voči členom rodiny alebo spoločenstva v ktorom žijem? Nesnažím sa zbaviť zodpovednosti voči nim? Nepresúvam na druhých bremená, ktoré by som mal sám niesť? Modlím sa za svojich najbližších?

Láska k sebe

Môžeme sami seba milovať až príliš, ale iba zlou láskou, ktorá sa prejavuje útekom od skutočného života k životu iba zdanlivému: sebeckým užívaním alebo tiež mylnými predstavami o sebe. Je potrebné odlíšiť sebeckú lásku  k vlastnej osobe od takej lásky, ktorá od človeka vyžaduje duchovný rast, pokoru a obetavú prácu na sebe.
Kto nevie naozaj milovať sám seba obetavou a náročnou láskou, nie je schopný pravej lásky k blížnemu.
Vážim si svoj život ako Boží dar? Ako vyzerá moje úsilie o to, aby som prežil svoj život dobre, v súlade s vôľou Stvoriteľa? Prijímam otázky a problémy, ktoré predo mňa stavia môj život: otázku cieľa života, zmyslu namáhavej práce, obety, utrpenia a smrti?

Neutekám od života a svojej zodpovednosti za neho do snenia a rôzneho druhu konzumu? Nemárnim čas sledovaním bezcenných televíznych programov, mnohými plytkými spoločenskými kontaktmi, nehodnotným čítaním? Vykonávam zodpovedne zverenú prácu? Pracujem dobre? Nepodlieham chamtivosti po hmotných statkoch? Nevedie ma táto chamtivosť ku krádeži alebo k nepoctivosti iného druhu? Nebudím svoju erotickú predstavivosť snením, prezeraním pornogr.literatúry? Snažím sa zachovať čistotu v súlade so svojím životným stavom? Neničím svoju duševnú a psych. citlivosť nadmerným požívaním alkoholu? Zachovávam miernosť v jedle a pití? Zachovávam pôsty odporučené Cirkvou?
Nezostávajme pri spytovaní svedomia len pri týchto otázkach! Treba pochopiť v plnom rozsahu z čoho nás obviňuje vlastné srdce!
Po spytovaní svedomia a uvedomenia si svojich hriechov nasleduje ďalšia časť prípravy na sv. spoveď –ľútosť a po nej predsavzatie. Predsavzatie nielen že sa chcem polepšiť, ale hlavne-konkrétne v čom. Predsavzatie k náprave je nutnou podmienkou zrelého prežívania sviatosti zmierenia. Vyznanie hriechov musí byť spojené s úprimným rozhodnutím v budúcnosti sa ich nedopúšťať. Keby to duša takto necítila, nebolo by možné hovoriť o ľútosti.

Spracované podľa p. Jozefa Augustína SJ-Sviatosť zmierenia

Sviatosť pokánia

V človekovi nový Boží život, ktorý získal v krste môže zoslabnúť, ba môže ho aj celkom stratiť ťažkým hriechom!
Vo sviatosti pokánia človek dostáva odpustenie od Božieho milosrdenstva a zároveň sa zmieruje s Cirkvou.
Sviatosť pokánia má aj iné názvy: Sviatosť obrátenia, Svätá spoveď, Sviatosť odpustenia, Sviatosť zmierenia.
Sviatosť pokánia je preto potrebná, lebo krst neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti, ani náklonnosť na hriech.
Kristova výzva na obrátenie: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15) neprestáva zaznievať v živote kresťanov.

Každodenné pokánie posilňuje Eucharistia, čítanie zo Svätého písma, modlitba, úprimné úkony nábožnosti. V kajúcej praxi Cirkvi sú významnými aj kajúce obdobia a dni – a to pôstne obdobie a každý piatok na pamiatku Pánovej smrti. Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Pán Ježiš v podobenstve o Márnotratnom synovi(Lk15,11-24), ktorého stredobodom je milosrdný otec: očarenie klamlivou slobodou; opustenie otcovského domu krajná bieda v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine… uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie, otcova radosť; krásne šaty, prsteň, slávnostná hostina – sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev.
Forma vykonávania sv.pokánia prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. Dnešná forma, ktorú zaviedli írski misionári v 7.storočí sa v hlavných črtách používa dodnes.
Napriek týmto zmenám možno v slávení tejto sviatosti rozoznať tú istú základnú štruktúru, obsahujúcu 2 základné prvky: Na jednej strane sú to úkony človeka-ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene J. Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia.

Sviatosť pokánia má 5 častí:

1. Spytovanie svedomia
2. Ľútosť
3. Predsavzatie
4. Vyznanie hriechov
5. Zadosťučinenie.

1.Spytovanie svedomia

Spytovať svedomie-znamená rozmýšľať aké hriechy sme spáchali.
Prípravu na sv.spoveď začneme tým, že sa rozpamätáme kedy a ako sme sa naposledy spovedali a či sme vykonali pokánie. Potom modlitbou poprosíme D.Svätého, aby nám pomohol rozpamätať sa na hriechy a začneme si spytovať svedomie podľa spovedného zrkadla(napr. – môj vzťah k Bohu, môj vzťah k blížnemu, môj vzťah k sebe alebo – podľa desatora, pätora cirk.prikázaní, sedem hlavných hriechov, deväť cudzích hriechov…)

2.Ľútosť

Po spytovaní svedomia si vzbudíme ľútosť nad spáchanými hriechmi.
Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi a ich zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.

3.Predsavzatie

Je pevné a úprimné rozhodnutie, že sa v budúcnosti chceme chrániť hriechu.
Kedy mám silné predsavzatie? Keď sa úprimne rozhodnem,že:1.ťažký hriech nikdy viac nespácham 2.budem sa chrániť aj všedných hriechov 3.Budem sa vyhýbať aj príležitosti k hriechu 4. spôsobenú škodu nahradím.

4.Vyznanie hriechov

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia.
Úplne sa máme vyspovedať zo svojich všetkých smrteľných hriechov(druh),na ktoré sa pamätáme a musíme povedať aj počet, koľko ráz sme ich spáchali! Keď nevieme určiť presný počet ťažkých hriechov povieme aspoň približný. A musíme vyznať aj okolnosti, ktoré menia povahu hriechu(pričom mená spoluvinníkov sa nemajú hovoriť).Ak zabudneme povedať ťažký hriech povieme ho pri najbližšej sv.spovedi. Ak by niekto zatajil ťažký hriech, spoveď je neplatná, spácha svätokrádež a musí pri najbližšej sv. spovedi to povedať, príp. aj koľkokrát bol na sv. prijímaní a zopakovať celú neplatnú spoveď!

5.Zadosťučinenie

Zadosťučinenie je vykonanie toho, čo nám kňaz pri sv. spovedi uložil za spáchané hriechy.
Kňaz nám preto ukladá určité úkony, aby nám Boh odpustil aspoň časť trestov za hriechy a aby nám to pomohlo polepšiť sa. Ak by nám kňaz uložil niečo, čo nemôžeme vykonať treba ho požiadať o iné zadosťučinenie.
Keby niekto mal pri spovedi úmysel, že zadosťučinenie nevykoná spoveď je neplatná!
Keby niekto nevykonal zadosťučinenie, ale pri rozhrešení mal úmysel ho vykonať, spoveď je platná,ale kajúcnik sa dopúšťa hriechu a zbavuje mnohých Božích milostí. Skutok pokánia má kajúcnik vykonať čo najskôr.
Skutok pokánia(zadosťučinenie) môže byť: modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, dobrovoľné odriekania, obety, trpezlivé prijímanie kríža. atď. Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu a je potrebné urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila(napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky)

ÚČINKY SVIATOSTI POKÁNIA

– Navracia nám Božiu milosť posväcujúcu a spája nás s Bohom.
– Odpúšťa hriechy a večný trest.
– Zmieruje nás aj s Cirkvou(lebo hriech oslabuje alebo pretŕha bratské spoločenstvo).
– Má oživujúci účinok na život Cirkvi(ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov)posilňuje
výmenu duchovných dobier.
– Privádza milosť uzdravenia a útechu určenú na zmierenie následkov hriechu v duši.
– Utíšenie zlých dispozícií, ktoré zapríčinil hriech.
– Posilnenie duše proti novým pokušeniam.
– Čiastočné odpustenie časných trestov za spáchané, ale už odpustené hriechy.

Kňaz, ktorý vysluhuje sviatosť pokánia je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia.
Individuálna a úplná sv. spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným a riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom.

ODPUSTKY

Odpustky sú odpustenie časných trestov(nie hriechov) za spáchané hriechy, ktorých vina bola už vo sv. spovedi odpustená. Cirkev ich udeľuje z pokladu Cirkvi, ktorý tvorí nadmerné zadosťučinenie J. Krista, P.Márie a svätých. Odpustky rozlišujeme na úplné(odpustenie všetkých časných trestov)a čiastočné(odpustenie časti časných trestov) Každý veriaci môže získať odpustky buď pre seba alebo pre duše v očistci.
Pre získanie odpustkov Cirkev predpisuje splniť určité podmienky.

Túžba a duchovný život

Túžba je kľúčový spôsob ako sa k nám Boh prihovára. Sväté túžby sú odlišné od povrchných rozmarov ako „chcem nové auto“alebo „chcem nový počítač“. Hovorím o najhlbších túžbach, ktoré formujú náš život: o túžbach, ktoré nám pomáhajú dozvedieť sa, kým by sme sa mali stať a čo by sme mali robiť. Naše hlboké túžby nám pomáhajú dozvedieť sa, čo Boh pre nás chce a ako veľmi chce byť s nami. Rozpoznať naše túžby znamená rozpoznať po čom Boh v našom živote túži.

Túžba je prvotný spôsob, ktorým Boh vedie ľudí k zisteniu, kto sú a k čomu sú povolaní.
Je zrejmé, ak muž a žena cítia fyzickú, citovú a duchovnú túžbu jeden po druhom, týmto spôsobom objavujú svoje povolanie žiť v manželstve. Človek sa cíti priťahovaný stať sa lekárom alebo právnikom a objavuje svoje povolanie. Túžby nám pomáhajú nájsť svoje miesto v živote. Ale najskôr ich musíme poznať! Z hĺbky srdca pramenia naše sväté túžby – túžby zmeniť sa, rásť, plnšie žiť.
Najhlbšie túžby, ktoré nás vedú stať sa tým, kým sa máme stať, sú Božími túžbami pre nás.
Margaret Silfová v knihe Wise choices(Múdre voľby)napísala:
„Máme sklon myslieť si, že ak niečo chceme, pravdepodobne je to niečo, čo by sme nemali chcieť alebo mať. Ale uvážte: Bez túžby by sme ráno vôbec nevstali z postele. Nevyšli by sme z domu.
Neprečítali by sme knihu a nič nové by sme sa nenaučili. Byť bez túžby znamená byť bez života, nerásť, nemeniť sa. Túžba je to, vďaka čomu dvaja ľudia splodia tretiu osobu. Túžba je to, čo tlačí snežienky na konci zimy zo zeme. Túžba je energia, energia tvorivosti, energia samotného života. Preto nebuďte príliš prísni na túžbu.“
Sv. Ignác z Loyloly povzbudzuje v Duchovných cvičeniach modliť sa, prosiť Boha o to „čo chcem a po čom túžim.“ Skúsenosti, ktoré mnohí z nás mali možnosť zažiť – pocity nekompletnosti, bežné túžby a dojatie, neobvyklé túžby, strach, pocity povznesenia, porozumenia, túžba nasledovať, túžba po svätosti, situácie, keď sme zraniteľní, keď trpíme – sú všetko cesty k uvedomeniu si našej vrodenej túžby po Bohu. Nájsť Boha a byť nájdený Bohom je to isté, pretože zdrojom i cieľom oných túžob je Boh.
Mojim najväčším omylom bola predstava, že kým sa budem môcť priblížiť k Bohu, budem sa musieť zmeniť. Nie. Boh sa s tebou stretne tam, kde si. Boh nás miluje takých, akí sme aj teraz!

Jezuita Anthony de Mello hovorí: „Nemusíme sa zmeniť, aby nás Boh miloval.“
Toto je jeden z najdôležitejších náhľadov Duchovných cvičenísv. Ignáca: „Sme milovaní dokonca i v našej nedokonalosti. Boh nás už miluje.“
Kresťania môžu tento postoj zreteľne vidieť v Novom zákone. Ježiš často volá ľudí obrátiť sa, prestať hriešne žiť, zmeniť sa, ale stretnutie s nimi neodkladá, kým tak neurobia. Vstupuje do vzťahu s takými ľuďmi, akých nájde. Stretáva sa s nim tam, kde sú a ako sú.
Ak sa Boh chce s nami stretnúť tam kde sme, potom, to je správne miesto na stretnutie s Bohom. Netreba čakať, kým sa náš život ustáli. Netreba čakať, kým prekonáme hriešne návyky, kým budeme „nábožnejší“ alebo až sa budeme „lepšie“ modliť.
Na nič z toho nemusíme čakať, pretože Boh je pripravený stretnúť sa teraz!

Predstavte si, že by sa do vás zamiloval slávny spevák, speváčka, herec, herečka, športovec, športovkyňa, významná osobnosť. To by vás iste nenechalo ľahostajných! Lenže vás skutočne miluje Boh, to nie je keby, to je realita, tak si to dnes uvedomte, vpustite do srdca a s úctou, záujmom a láskou odpovedajte.
Ak hľadá niekto v duchovnom živote len uspokojenie svojich prirodzených túžob a citov, upadá do nezdravého sentimentalizmu. Zle chápe duchovný život aj ten, kto si myslí, že stačí, keď verí v Boha. Rovnako aj ten, kto bude zachovávať len to podstatné a o ostatnom zmýšľať, ako o zbytočnom.
A konečne aj tí, ktorí utekajú pred všetkým, čo vyžaduje námahu, obeť, snahu o duchovný pokrok, ba aj tí, ktorí si myslia, že zbožnosť je pre ženy, detí, kňazov a rehoľníkov. O všetkých takých môžu platiť Kristove slová, že idú po širokej a pohodlnej ceste, ktorá vedie do záhuby.

Nesmieme tiež duchovný život druhých posudzovať podľa seba a myslieť si, že žiadna iná cesta do neba nevedie, len tá naša. Sv. František Saleský povedal: „K Bohu vedie mnoho ciest a každý má ísť po tej svojej.“Človek správne vedený v duchovnom živote nemôže byť teda nikdy jednostranný.
Správne chápaný duchovný život podstatne spočíva v láske!

„Láska má dve ramená“, hovorí sv. Bernard, „jedným objíma Boha a druhým blížneho.“
Stav milosti bez činnej lásky je mnohokrát smutný a žalostný a je nebezpečie, že ho človek stratí.
I ten, kto je v posväcujúcej milosti, ale nerobí nič pre svoje zdokonalenie a ďalšie posvätenie, je vystavený nebezpečiu vlažnosti a duchovnej lenivosti. Tým viac ten, kto sa nevyhýba i ľahkým hriechom. Lebo ako má mať taký kresťan mravnú silu?
Skutočne dokonalý teda nie je ten kto je v milosti a koná podstatné kresťanské povinnosti len preto, aby neporušil Božie prikázania, kto si proste myslí, že P. Bohu stačí dávať minimum. Máme predsa milovať Boha z celého srdca a zo všetkých síl.

Sv. Proper povedal: „Dokonalosť teda nie je súhrn len občasných skutkov, ale stav: zručnosť, zbehlosť v konaní dobra, trvalá dispozícia konať vždy tak ako sa páči Bohu, stále a neochabujúce úsilie, vernosť v malom.“
V duchovnom živote vzrastá milosť, láska i ostatné čnosti až do chvíle blaživého videnia Boha vo večnosti. Ako všetko, čo rastie, prechádza detstvom, mladosťou a dospelosťou, to isté platí i tu. Začiatočníci majú snahu odpútať sa od ťažkého hriechu a odporovať žiadostivosti. Pokročilí zase rozvinúť lásku i ostatné čnosti. Dokonalí – patriť celkom Bohu a priľnúť k nemu celou dušou.

Sv.František Saleský hovorí: „Nebezpečné je, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. Opravdivá nábožnosť nie je ničím iným ako láskou k Bohu. Je istá duchovná čerstvosť a živosť, ktorou láska v nás a my v láske radi a ochotne konáme dobré skutky. Pravda, aj nábožní ľudia nájdu veľa horkého v tom, čo vzali na seba, aby sa posvätili. Kto sa však chopí horkosti s odvahou a premáha sa, tomu sa horkosť premení v sladkosť. Pravá nábožnosť neprekáža dobru, ale všetko robí krajším a dokonalejším.

Čím väčšmi sa niekto usiluje doniesť do súladu nábožnosť a povolanie, tým je milší, tým mu je ľahšia a prirodzenejšia starosť o rodinu, tým srdečnejšia je láska medzi mužom a ženou, tým pevnejšia je vernosť medzi predstavenými a podriadenými… skrátka tým krajší a priateľskejší je pomer v každom okruhu života.“

Všetci máme pracovať na svojom zdokonaľovaní. Zákon láska k Bohu a blížnemu viaže všetkých bez výnimky. Pán Ježiš nás povzbudzuje: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“
Každý, kto spoznal Krista, musí ho aj nasledovať. Dokonalosť lásky vyžaduje, aby sme sa odpútali od seba. Celá Reč na horeje v podstate ideálom kresťanskej dokonalosti, ktorý platí pre všetkých.

Boh prvý nadväzuje kontakt. Hádže hodvábnu niť. Ak sa jej chytíme. Boh nás ťahá, niť je vždy silnejšia, mení sa na povraz a potom je to už oceľové lano. Ak sa ho my nepustíme, on to neurobí. Nepretrhne spojenie. Boh príde najprv s kvetom pomáhajúcej milosti: s dobrou myšlienkou, s dobrým vnuknutím. Ak človek prijme jeho dar, z kvetu bude plod. Ak ho odmietne, kvet zvädne a odumrie.

Praktický záver: Pre duchovný život musíme o všetko prosiť, ako keby všetko záviselo od Boha, a súčasne vyvinúť snahu a pracovať, ako keby všetko záviselo od nás. A prečo? Odpovedá sv. Augustín: „Boh od nás nežiada nemožné. Chce , aby sme robili, čo môžeme, a prosili o to, čo nemôžeme. Potom nám pomôže, aby sme mohli.“

Modlitba bl.kard. Newmanna (1801 – 1890): „Drahý Ježišu, pomôž mi šíriť tvoju vôňu všade. Naplň ma svojim duchom a svojim životom. Prenikni ma a ovládni moju bytosť tak úplne, aby celý môj život bol odrazom tvojho života. Cezo mňa a vo mne zažiar svojim svetlom. Nech každý človek, s ktorým sa stretnem, pocíti tvoju prítomnosť vo mne. Nech všetci hľadajú a vidia nie mňa, ale Ježiša. Zostaň so mnou! Potom i ja budem žiariť ako žiariš ty, budem svetlom pre iných. Ježišu, to svetlo pochádza z teba, ani čiastočka z neho nebude moja. Ty budeš osvecovať druhých cezo mňa. Daj, nech ťa zvelebujem, ako sa ti najviac páči, rozširujúc tvoje svetlo na tých, čo ma obklopujú. Nech kážem o tebe bez kázania, nie slovami, ale príkladom, silou, ktorá strhuje, presvedčujúcim vplyvom svojej činnosti, jasnou plnosťou lásky, ktorou moje srdce žije pre teba. Amen.“

Zdroj: spracované podľa knihy Jezuitský návod takmer na všetko

Falošné predstavy o Bohu

Bolo by ťažké (dokonca arogantné) chcieť definovať Boha, ktorý presahuje všetky naše kategórie, pojmy a vymyká sa ľudskej predstavivosti. Naše predstavy o Bohu môžu byť natoľko vzdialené originálu, že náš vzťah skôr narúšajú ako umožňujú!
Napokon aj mnohí neveriaci neodmietajú Boha, ale akúsi karikatúru, o ktorej sa domnievajú, že predstavuje Boha, lebo im ju niekto takto prezentoval.

Našťastie sám Boh sa nám priblížil v Ježišovi Kristovi („Kto mňa vidí ,vidí Otca.“ –Jn14,9), aby sme ho aspoň čiastočne mohli poznať a nadviazať s ním vzťah. Pokúsme sa vo svetle učenia Biblie očistiť našu predstavu Boha aspoň od tých najhorších nánosov a karikatúr.

Staromódny Boh

Je „mimo problému“, nerozumie dnešnému človeku a dnešnému svetu, jednoducho: „ušiel mu vlak“… Je to starý deduško s bielou bradou, možno trochu nahnevaný a zatrpknutý, lebo ho väčšina sveta nechce počúvať. Nostalgický Boh minulosti. Nemá zmysel pre humor, niet v ňom život. Koľkokrát sme videli podobného sivovlasého starca na nejakej kostolnej freske a možno museli počúvať starodávne piesne zo zažltnutého spevníka za sprievodu rozladeného organu v kostole. Všetko poukazuje na to, že Boh a viera patria maximálne do múzea.

Ale: Boh nestarne!
Boh, v ktorého veria kresťania nestarne, „nie je zamdlený, nie je unavený, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť je nevystihnuteľná.“ (Iz 40,28b)Nie je to starček, ktorý oplakáva staré dobré časy: „Hľa, ja robím čosi nové,“ v porovnaní s jeho tvoriacimi schopnosťami sme všetci nenapraviteľní konzervatívci. (Zjv.21,5; Ž 4,24)

Boh spiaci, vzdialený alebo Boh „hodinár“

Uviedol všetko do pohybu, ustanovil prírodné zákony a vzdialil sa. Je akoby šéfom veľkého podniku a na svojich zamestnancov nemá čas. Keď svet „dotiká“, príde vyúčtovať. Podľa tejto predstavy Boh niekde existuje, ale svet prenecháva svojmu osudu. O jednotlivcov sa absolútne nezaujíma. Človek veriaci v takúto karikatúru sa pridržiava kréda: čo si sám neurobíš, nemáš. Človek je v tejto predstave ako sizyfovský výstup na sklenú horu, na ktorej vrchole Boh pasívne čaká.

Ale: Boh je s nami!
Boh sa však predstavil ako Emanuel – „Boh s nami“(Mt1,23), ten, kto je nám bližšie ako my sami sebe, žiadny detail nášho života mu nie je ľahostajný. (Ž 139)

Boh – policajt

V jednej ruke drží Bibliu a v druhej revolver. Ak si ho aj takto nepredstavujeme, možno máme pocit, že Boh je pripravený nás trestať. Boh je tu na to, aby sledoval priestupky, aby ich evidoval a trestal. Inými slovami: strážca zákona. Niektorí z nás v detstve možno počuli: Pán Boh ťa vidí a potrestá! Išlo o jasné vyhrážky. Upretý pohľad takého Boha vyvoláva strach a neistotu(čo zasa bude, čo som zasa vyviedol…). Človek potom žije v pocite, že Božiu priazeň si musí tvrdo zaslúžiť. A hlavne: nič sa neprepáči!

Ale: Boh je milujúcim Bohom!
Ježiš a apoštoli nám predstavujú celkom iného Boha, ktorého láska predchádza akékoľvek naše snaženie a ktorý neodpláca podľa našich hriechov. V centre jeho záujmu je človek a nie jeho priestupky. (Ž 27,1)

Boh – režisér

Takýto Boh všetko riadi, nič sa na tom nedá zmeniť, ovplyvniť, všetko je dané vopred. Človek nič nenarobí, nič nezmení. Celý svet aj život každého človeka je ako keby neviditeľnými nitkami ovládaný zo zákulisia. Správny veriaci by bol podľa tejto karikatúry vlastne uvedomelým Božím otrokom: bez vlastnej vôle, bez vlastných názorov, prianí a túžob. Mal by mať „vygumovaný mozog“, lebo myslenie nie je žiadúce….

Ale: Boh rešpektuje slobodu!
Ježiš Kristus hovoril o inom vzťahu medzi Bohom a človekom: „Už vás nenazývam sluhami, nazval som vás priateľmi“ (porov.Jn15,15). Apoštol Pavol zasa píše, že Kresťania sú „Boží spolupracovníci“ (porov. 1Kor3,9).
Výstižnú definíciu tohto vzťahu vyslovil aj židovský mysliteľ Martin Buber: „Dejiny sa tvoria stretnutím ľudskej slobody s Božou slobodou, ktoré sa volá milosť.“ Teda žiadny otrok, žiadne bábky.

Boh pre núdzové prípady

Človek ho vyhľadáva len ako „záchranku“ v situáciách, keď zlyhávajú ľudské prostriedky. V takomto vzťahu ale chýba dôvera. Namiesto nej nastupuje obchodná komunikácia. Ak toto dopadne dobre, sľubujem, že…. keď sa budem mesiac modliť, očakávam, že…A keď Boh takto nefunguje, keď nereaguje podľa našich predstáv a nepristupuje na takéto obchody, človek ľahko stráca záujem.

Ale: Boh je priateľ aj zároveň Otec!
Do nášho vzťahu s Bohom patria aj všetky naše problémy a náš strach. V naozajstnom vzťahu ide však o oveľa viac. Boh naznačuje, že túži po vzťahu otec (matka) – dieťa, kamarát – kamarát, manžel – manželka. A dieťa predsa nevyhľadáva otca alebo mamu len vtedy, keď mu dôjde vreckové…

Dedo Mráz – Santa Klaus

V tejto karikatúre je Boh dobrácky dedko, ktorý má v popise práce nosiť darčeky a vôbec pracovať pre blaho človeka a odstraňovať mu zo života akékoľvek ťažkosti. Je to Boh tolerantný a nenáročný. Chápe, že sme slabí, ospravedlňuje hriech a zlo, v podstate mu nič neprekáža, je dobrák. Človeku s týmto pohľadom sa stiera rozdiel medzi bielou a čiernou. Voči Bohu neprežíva ani strach, ani lásku.

Ale: Boh nám nemôže pomôcť, nemôže nás zachrániť (spasiť) bez našej vôle a bez našej spolupráce!
Boh je nesmierne dobrý a milosrdný. Práve preto nás chce vytrhnúť z otroctva zla a hriechu, zo začarovaného kruhu vlastného sebectva, ktorý by nás zlikvidoval. Boh nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Ponúka nám svoju pomoc a cestu k sebe. Pre túto cestu sa ale musím rozhodnúť a vykročiť po nej. (Hebr.12,5-12)

Tyran

Boh sa podľa tejto predstavy vyžíva v ľudskom utrpení štýlom: čím horšie, tým lepšie. Ten, kto sa má dobre, pomaly by mal mať pocit viny a čo najskôr si nejaké trápenie vyrobiť. Božia vôľa sa hľadá v takomto poňatí veľmi ľahko: vždy je to tá horšia možnosť, vždy to pochmúrnejšie, ťažšie, nepríjemnejšie…Veriaci človek s takouto predstavou Boha pôsobí stiesneným a utrápeným dojmom aj napriek tomu, že sa prejavuje radikálnosťou a náročnými asketickými výkonmi. Vo svojej askéze vidí prostriedok získavania zásluh a uznania Boha, potvrdenie svojej hodnoty, preto ju tak vyhľadáva.

Ale: utrpenie samo o sebe nie je dobré!
Hoci sa utrpenie nevyhne ani kresťanovi a niekedy skutočne napomáha rast, neznamená to, že je kvalitou samo o sebe. Boh nám nesľúbil, že zo sveta odstráni všetko utrpenie, ale sľúbil nám silu a pokoj, aby nás nezdrvilo.
V evanjeliách vidíme, že Ježiš chorobu nerozdával, ale uzdravoval.

Niečo nad nami je, akási vyššia inteligencia

Podľa tohto poňatia je Boh len akási vysoká inteligencia vysoko nad nami, vyššia moc, vesmírna všetko prenikajúca energia. Ale nie živá bytosť, s ktorou je možné žiť vo vzťahu. Človek vyznávajúci túto karikatúru síce rozumom uznáva, že Boh môže existovať, nevstupuje s ním však do vzťahu, nekomunikuje s ním. Boh sa tak ľahko stáva vecou medzi inými vecami…Podľa tejto predstavy Boh nepozná cit a súcit ani so mnou, ani so svetom.

Ale: Boh je osoba a partner!
Boh vstupuje do ľudských dejín a koná v nich. Nie ako neurčitá božská sila, ale ako osoba a partner človeka. Boh človeka oslovuje, dáva sa mu spoznať, pozýva ho, aby s ním vstúpil do hlbokého osobného vzťahu. Kresťanská viera potom už nie je iba uznaním Božej existencie alebo právd náuky o Bohu, ale nadviazaním a prehlbovaním tohto vzťahu s Bohom. Je to život s Bohom. A na vzťahu s ním možno postaviť svoj život.

Boh ako zrkadlo

Každý si ho predstavíme podľa vlastných predstáv. To, čo mi najviac vyhovuje – Boh ako ja.
Je veľmi dôležité opraviť si, pokiaľ je to možné, svoju predstavu o Bohu, pretože táto predstava usmerňuje.
celý náš život a túto predstavu šírime okolo seba či už slovami alebo činmi.
Pokiaľ sa nám to podarí lepšie pochopiť, aký je Boh (alebo aký nie je), môže to zmeniť náš život o 180 stupňov. Môžem Boha nielen poznávať, ale mať s ním vzťah – úžasne krásny vzťah, aký nemožno mať
skutočne s nikým. Boh však nechce, aby sme si ho predstavovali, ale aby sme ho poznali!
Už v detstve si vytvárame tzv. stratégiu prežitia, ktorou reagujeme na to, čo pociťujeme ako hrozbu. Toto často prenášame aj na predstavu o Bohu.
Zlý obraz o Bohu sa väčšinou dedí z rodičov na deti, samozrejme, dôležitý je aj vplyv okolia, učiteľov náboženstva, kňazov.
Aj nesprávne čítanie Písma prispieva k falošnej predstave o Bohu – napr. nedokonalosti v SZ nehovoria ani tak o Bohu, ako skôr o stave človeka.
My sme si však nahradili Boha zákonmi, teológiou a morálkou a sme presvedčení, že je to to isté. To je ale omyl! Boha poznať môžeme a máme. Sme k tomu povolaní ním samým.
Pod vplyvom kresťanstva sa oficiálna predstava Boha pomerne ľahko zmení. Tá skutočná, podvedomá a vnútorná, ale ostáva – a práve ona ovláda a kontroluje náš život, ona je tá, ktorej skutočne veríme!

K Bohu možno pristupovať dvoma spôsobmi:

1. V láske (sme plný radosti), radostne šírime Radostnú zvesť.
2. V strachu (z povinnosti, s negatívnymi pocitmi, s vedomím ťarchy).

Mnohí kresťania vyzerajú veľmi duchovne, modlia sa, postia, konajú skutky milosrdenstva, často je však za tým strach z Boha, aj keď si to nepriznajú. Niekedy majú pocit, že dobrými skutkami musia uzmierovať Boha, získavať nejaké zásluhy.
Človek zamilovaný do Boha skutočne podáva z lásky k Bohu a dobrovoľne obdivuhodné výkony.
Človek zamilovaný do Boha skutočne vie z lásky k Bohu a zo slobodného rozhodnutia obetovaťa zanechať všetko! Človek zamilovaný do Boha sa naozaj úprimne vyhýba každému hriechu!
Preto na životoch svätých tieto znaky naozaj vidíme!

Zdroj: metodika pre vyučovanie náboženstva

Nájsť Boha a dovoliť Bohu nájsť nás

Nájsť Boha pre sv. Ignáca a jeho priateľov často znamenalo všimnúť si, kde v ich živote Boh zaúčinkoval.
Boha si môžeme všimnúť nielen v mimoriadnych okamihoch, ale aj v udalostiach bežného každodenného života, v ktorých Božiu prítomnosť často prehliadame.
Boh nás deň čo deň pozýva stretnúť sa s nadprirodzenom. No treba si to všimnúť.
Ak sa začneme všímavo pozerať vôkol seba a pripustíme si šancu veriť v Boha, ľahko zbadáme vo svojom živote Božie pôsobenie.
Možno si poviete no dobre, ale ako to urobiť?
Pomôže nám k tomu cesta, ktorú sv. Ignác nazval “spytovanie svedomia.“
Vykonáva sa raz denne (zvyčajne pred spaním), alebo dvakrát (napoludnie a večer). Postup je takýto:

Prvý krok

Ako pri každej modlitbe pripravíme sa prosbou o Božiu milosť. Tu Boha vedome pozývame, aby bol s nami a pripomíname si Božiu prítomnosť.
Tradičným prvým krokom je vďačnosť. Pripomíname si dobré veci, ktoré sa nám počas dňa stali a ďakujeme za všetky „dary“. Je to druh modlitby, spôsob ako byť s Bohom. Ignác chápal „dary“ v tom najširšom možnom zmysle slova. Sem by sme mohli zaradiť napríklad: Dobré správy, chvíľku nežnosti s manželkou, dokončenie dôležitého projektu v práci, atď.
Ale tiež menej zrejmé veci- záblesk slnečného svetla uprostred zamračeného dňa, chuť dobrého jedla, uspokojenie zo spoločného večera s deťmi.
Treba si ich vyvolať z pamäte a „vychutnať“ akoby boli dobrým jedlom. Zastavíme sa, aby sme sa tešili z toho, čo sa stalo.
Objavenie skrytých radostí dňa prehlbuje našu vďačnosť Bohu.

Druhý krok

Druhým krokom spytovania svedomia je prosba o milosť „spoznať svoje hriechy“, vidieť, kde sme sa v najhlbšej časti samého seba, časti, ktorá nás volá k Bohu, otočili chrbtom.
Kde sme konali proti zdravému rozumu, proti Božiemu hlasu v nás, proti Božej iskre v našom vnútri.
Uvažovanie o vlastnej hriešnosti znie ako nezdravý výhonok stereotypného katolíckeho dôrazu na vinu. Lenže vina sa v súčasnosti podceňuje.
Hlas svedomia, ktorý nám hovorí, že sme urobili niečo zlé a pobáda nás, aby sme to napravili, je hlasom, ktorý nám môže pomôcť stať sa láskavejšími a tým šťastnejšími ľuďmi.
Viac si tiež uvedomujeme, čím zraňujeme iných, a pomáha nám zbaviť sa toho, čo iným bráni milovať nás.
Všetci musíme zápasiť s hriechom, všetci sa musíme usilovať dosiahnuť odpustenie zo strany Boha i ľudí. Ale všetci sme stále objektom Božej lásky. Väčšej, akú si vieme predstaviť ako naznačuje Ježišovo podobenstvo o Márnotratnom synovi.
Pocit viny je prostriedkom k cieľu, nie koncom príbehu. Vedomie vlastnej hriešnosti je dôležité pre duchovný rast!

Tretí krok

Zvyčajne tretí bod spytovania „prehľad dňa“, je srdcom modlitby. V podstate sa pýtame: „Čo sa dnes stalo?“ Predstavme si to ako film v našej hlave. Stlačme tlačidlo Štart a premietnime si deň od začiatku ranného vstávania až po prípravu do postele večer.
Sledujme z čoho sme boli šťastní, z čoho nervózni, čo nás miatlo a čo nám pomáhalo viac milovať. Spomínajme si na všetko: obrazy, zvuky, pocity, chute, rozhovory, myšlienky, slová, skutky. Každý moment ponúka pohľad na to, kde sa v našom dni nachádzal Boh. Možno si poviete: „Veď viem čo sa dnes stalo!“ Ale bez svedomitého spytovania svedomia by nám toho veľa mohlo ujsť. Ako píše Margaret Silfová v knihe Inner Compass (Vnútorný kompas): „Rýchlo zistíš, že začínaš vyhľadávať Božiu prítomnosť a jeho pôsobenie na miestach, na ktorých by ťa predtým ani vo sne nenapadlo hľadať.“

Štvrtý krok

Štvrtým krokom spytovania svedomia je prosiť Boha o odpustenieza čokoľvek hriešne, čo sme počas dňa urobili. Môže vyústiť do potreby pristúpiť k sviatosti zmierenia, ak sme sa dopustili ťažkého hriechu. Môže sa tiež dostaviť túžba požiadať o odpustenie osobu, ktorú sme zranili.

Piaty krok

Nakoniec, v poslednom piatom kroku spytovania svedomia prosímeo milosť, aby nám Boh pomáhal počas nasledujúceho dňa. Zakončiť ho môžeme ľubovoľnou modlitbou, sv.Ignác navrhuje Otčenáš.
Spytovanie svedomia nám pomáha vidieť Boha v retrospektíve.
Páter Kolvenbach povedal: „Nejde ani tak o to hľadať Boha, ako skôr umožniť mu dať sa spozorovať vo všetkých životných situáciách, ktorými on neprestáva prechádzať a v ktorých sa necháva spoznať, až keď už prešiel.“
Niekedy nám spytovanie svedomia dokáže odpovedať na otázku: „ Prečo Boh nevypočuje moju modlitbu?“
Spytovanie svedomia nám pomáha všimnúť si, že Boh často pracuje postupne.
Nachádzať Boha vo všetkých veciach znamená tiež nachádzať Boha vo všetkých ľuďoch.
Spytovanie svedomia sa rovnako môže použiť na kontemplovanie(uvedomovanie si) Božej prítomnosti v dlhších časových obdobiach.
Spytovanie svedomia nám pomáha „uvedomiť si“ Božiu prítomnosť.
Hľadať, kde Boh v podobe „krásnych včerajškov“ už pôsobil v našich životoch, je podľa mňa dôležitejšie a účinnejšie ako všetky dôkazy o Božej existencii. S tým vedomím začneme Božiu prítomnosť vo svojom dni vnímať čoraz viac.

Indický jezuita Antony de Mello v knihe Spev vtáka má aj toto podobenstvo o uvedomovaní si Boha. Volá sa Malá rybka:
„Prepáčte mi,“ povedala jedna morská ryba druhej, „ste staršia a skúsenejšia ako ja. Zaiste mi budete vedieť pomôcť. Povedzte mi, prosím, kde môžem nájsť to,čo sa nazýva oceánom? Všade som už hľadala, ale bezvýsledne. „Oceán je miesto, kde teraz plávaš,“ odpovedala staršia ryba. „Toto?“ To je predsa iba voda… A ja hľadám oceán,“ odvetila rozčarovaná mladá ryba a odplávala hľadať niekde inde. Prestaň hľadať malá rybka,“ hovorí de Mello. „Niet čo hľadať. Musíš iba… otvoriť oči a hľadieť.“

Zdroj: spracované podľa knihy Jezuitský návod takmer na všetko

Sviatok Božieho milosrdenstva vyhlásil blahej pamäti pápež Ján Pavol II pre celú Cirkev 30.4.2000, keď súčasne vyhlásil za svätú sestru Faustínu Kowalskú, ktorej Pán Ježiš vyjavil mnohé tajomstvá Božieho milosrdenstva a šírenie úcty k nemu. Pán Ježiš jej okrem iného tiež prezradil tieto úžasné tajomstvá: „Povedz, že milosrdenstvo je najveľkolepejšou vlastnosťou Boha. Všetky diela mojich rúk sú korunované milosrdenstvom.“ (D 301)
„Moje milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí žiaden rozum, ľudský, ani anjelský. Všetko, čo jestvuje vyšlo zvnútra môjho milosrdenstva. Každá duša vo vzťahu ku mne bude po celú večnosť rozjímať o mojej láske a o mojom milosrdenstve.“ (D 699) „V každej duši konám dielo milosrdenstva.“ (D 723)
Úctu k Božiemu milosrdenstvu zahŕňa: úcta k Obrazu Božieho milosrdenstva, Sviatok Božieho milosrdenstva, Novéna k Božiemu milosrdenstvu, Korunka Božieho milosrdenstva, Hodina Božieho milosrdenstva, Šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu.

Obraz Božieho milosrdenstva

Jeho vznik je spojený s videním, ktoré mala s. Faustína v Plocku 22.2.1931, počas ktorého Pán Ježiš vyslovil želanie aby ho namaľovala a dolu dala nápis: JEŽIŠU, DÔVERUJEM V TEBA. Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného srdca, vychádzajú 2 lúče: červený a svetlý. „Svetlý lúč predstavuje vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší. Tieto 2 lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo kopijou prerazené na kríži.“ (D 299) „Tie lúče zakrývajú dušu pred hnevom môjho Otca.“ (D 299)
Obraz má plniť úlohu nádoby na čerpanie milostí a má byť znamením, ktoré pripomína veriacim potrebu dôvery v Boha a milosrdenstva voči blížnym. Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. Prisľúbenia: milosť vykúpenia, veľké pokroky na ceste ku kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť.
„Sľubujem, že duša, ktorá bude uctievať tento obraz, nezahynie. Sľubujem jej víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti ju budem chrániť ako svoju chválu.“ (D 48)

Sviatok Božieho milosrdenstva

Podľa priania Pána Ježiša sa má sláviť na 2. veľkonočnú nedeľu. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne: „Dcéra moja, povedz, že Sviatok milosrdenstva vyšiel z môjho vnútra pre potešenie celého sveta.“(D 1517)
Prisľúbenia: úplné odpustky, kto pristúpi k sv. spovedi a sv. prijímaniu. Prípravou na sviatok má byť novénazačínajúca na Veľký piatok.

Korunka Božieho milosrdenstva

Túto modlitbu nadiktoval pán Ježiš sestre Faustíne vo Vilne v roku 1935. Slovo „nás“  označuje toho, kto sa korunku modlí, ale aj tých, za ktorých sa túžime, alebo máme modliť.Zvláštne prisľúbenia sa týkajú hodiny smrti: milosť šťastnej a pokojnej smrti. Môžu ich vyprosiť nielen tí, ktorí sa sami s dôverou a vytrvalo modlia túto korunku, ale aj zomierajúci, pri ktorých sa iní budú modliť jej slovami.Keď sa modlíme túto korunku, obetujeme Bohu Otcu „telo a krv, dušu i bož­stvo“Ježiša Krista na uprosenie za hriechy svoje, blízkych i celého sveta. Takto zjednotení s Ježišovou obetou sa odvolávame na tú lásku, ktorou Nebeský Otec obdaroval svojho Syna a v ňom všetkých ľudí.
V tejto modlitbe prosíme o „milosrdenstvo pre nás i celý svet“a zároveň napĺňame skutok milosrdenstva. Ak sa veriaci modlia s dôverou a splnia pod­mienky dobrej modlitby (pokora, vytrvalosť, úmysel zhodný s Božou vôľou), môžu očakávať splnenie Kristových prisľúbení, ktoré sa týkajú zvlášť hodiny smrti: milosť obrátenia a pokojnej smrti dosiahnu nielen osoby, ktoré odrie­kajú túto korunku, ale taktiež umierajúci, pri ktorých sa iní budú modliť jej slovami. „Keď sa pri zomierajúcom budú modliť túto korunku,“povedal Ježiš, „uzmieri sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplaví dušu.“(D 811) Základné prisľúbenie znie:„Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť(D 1541), (…), ak to bude v zhode s mojou vôľou.“(D 1731) Lebo všetko, čo nie je v zhode s Božou vôľou, nie je dobré pre člo­veka a zvlášť pre jeho večné šťastie.
„Keď sa modlíš túto korunku,“povedal na inom mieste Pán Ježiš, „pri­bližuješ ľudstvo ku mne.(D 929) Duše, ktoré sa budú modliť túto korunku, zahrnie moje milosrdenstvo v živote a zvlášť v hodine smrti.“(D 754)
„Kňazi“, povedal Ježiš, „ju budú podávať hriešnikom ako poslednú nádej. Hoci by bol hriešnik čo ako zatvrdilý, ak len raz vypovie túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva.“ (D 687) Aspoň raz, ale v postoji zhodnom s obsahom modlitby, a predovšetkým s vierou, dôverou a v pokore, s úprimnou a hlbokou ľútosťou za hriechy.
Inokedy Ježiš povedal: „Ó, aké veľké milosti udelím dušiam, ktoré sa budú modliť túto korunku.“ (D 848)

Hodina Božieho milosrdenstva

V októbri 1937 v Krakove, v okolnostiach, o ktorých s. Faustína bližšie nehovorí, odporučil Pán Ježiš uctiť si hodi­nu svojej smrti: „Vždy, keď budeš počuť, že hodiny odbíjajú tretiu, ponor sa celá do môjho milosrdenstva, zvelebuj a oslavuj ho, vzývaj jeho všemohúcnosť pre celý svet a zvlášť pre úbohých hriešnikov, lebo v tejto chvíli bolo otvorené dokorán pre každú dušu.“(D 1572)
Pán Ježiš dosť presne určil aj spôsoby modlitby k tejto forme kultu Božieho milosrdenstva: „Ponor sa do modlitby tam, kde si, aspoň na krátku chvíľu.“(D 1572)
 „V tejto hodine,“prisľúbil Pán Ježiš,„vyprosíš všetko pre seba aj pre druhých. Je to hodina, v ktorej sa dostalo milosti celému svetu – mi­losrdenstvo zvíťazilo nad spravodlivosťou.“ (D 1572)
V prosbách v modlitbe hodiny Božiemu milosrdenstvasa treba odvolávať na cenu a zásluhy Ježišovho bolestného umučenia a obrátiť sa na Ježiša.

Šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu 

„Duše, ktoré šíria úctu k môjmu milosrdenstvu, budem ochraňovať po celý život ako láskavá matka svoje nemluvňa a v hodine smrti im nebudem sudcom, ale milosrdným Spasiteľom.“ (D 1075)
Zvláštne prisľúbenia sa týkajú aj kňazov, že ich slová pohnú srdcami, ku ktorým prehovoria:
„Všetkým dušiam, ktoré budú zvelebovať moje milosrdenstvo, šíriť jeho úctu a povzbudzovať iné duše k dôvere v moje milosrdenstvo: tieto duše v hodine smrti nazakúsia strach. Moje milosrdenstvo ich v tomto poslednom boji ochráni…“ (D 1540)
Slová Ježiša sestre Faustíne o sv. spovedi:
„Dcéra, keď pristupuješ k sv. spovedi, ktorá je  prameňom môjho milosrdenstva, vždy vplýva na tvoju dušu moja krv a voda, ktorá vyšla z môjho srdca, a zošľachťuje tvoju dušu. Vždy, keď prichádzaš na sv. spoveď, ponáraj sa celá do môjho milosrdenstva s veľkou dôverou, aby som mohol vyliať na tvoju dušu hojnosť svojich milostí. Keď prichádzaš na sv. spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba, len sa zakrývam kňazom, ale sám pôsobím v tvojej duši. Tu sa úbohá duša stretá s milosrdným Bohom. Povedz dušiam, že z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery. Ak ich dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná. Pokorné duše zalievajú prúdy mojej milosti. Pyšní zostávajú vždy v biede a núdzi, lebo moja milosť sa odvracia od nich k pokorným dušiam.“ (D 1602)
„Píš, hovor o mojom milosrdenstve. Povedz dušiam, kde majú hľadať potechy – v tribunáli milosrdenstva tam sú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. Aby sme ten zázrak nadobudli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu, povedať mu o svojej biede a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nevyužívate tento zázrak Božieho milosrdenstva, nadar­mo budete volať, ale už bude neskoro. Kým je čas, nech sa utiekajú k prameňu môjho milosrdenstva, nech načierajú krv a vodu, ktorá pre nich vytryskla.“ (D 848)
Raz jej dal Ježiš poznať, keď ho prosila za iné duše, že je vždy pripravený udeľovať svoje milosti. Ale duše ich nechcú vždy prijať:
„Moje srdce je preplnené veľkým milosrdenstvom pre duše a zvlášť pre úbohých hriešnikov. Kiežby mohli pochopiť, že som pre ne najlepším otcom, že pre ne vytryskla z môjho srdca krv a voda ako z prameňa plného milo­srdenstva. Kvôli nim prebývam v tabernákulu, ako kráľ milosrdenstva túžim duše obdarovávať milosťami, ale nechcú ich prijať. Aspoň ty prichádzaj ku mne čo najčastejšie a vezmi si tie milosti, ktoré oni nechcú prijať. Tak potešíš moje srdce. Ó, aká veľká je ľahostajnosť duší za toľkú dobrotu, za toľko dôkazov lásky. Do môjho srdca preniká samá nevďačnosť. Duše, žijúce vo svete, na mňa zabúdajú: na všetko majú čas, len nie na to, aby prišli ku mne po milosti.“ (D 370)
Pán Ježiš prezradil, čo zadržuje doteraz Boží hnev a zachováva svet
„Vo svete žijú duše, ktoré ma úprimne milujú, v ich srdciach prebývam s rozkošou, aleje ich neveľa. Aj v kláštoroch sú také duše, ktoré napĺňajú moje srdce radosťou, sú v nich vtlačené moje črty, a preto Nebeský Otec hľadí na ne so zvláštnym zaľúbením. Oni budú obdivom pre anjelov aj ľudí. Je ich veľmi málo, chránia nás pred spravodlivosťou Nebes­kého Otca a vyprosujú milosrdenstvo pre svet. Láska a obeta týchto duší udržujú jestvovanie sveta.“ (D 367)
Pán Ježiš varuje ľudí pred svojou spravodlivosťou
„Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu, to je sviatok môj­ho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú nave­ky. Tajomníčka môjho milosrdenstva, píš, hovor dušiam o mojom veľkom milosrdenstve, lebo strašný deň, deň mojej spravodlivosti, je blízko.“ (D 965)
„Dávam ľudstvu poslednú nádej na záchranu – to je utiekanie sa k môjmu milosrdenstvu.“ (D 998)
„Kým prídem ako spravodlivý sudca, najprv prídem ako kráľ milosrdenstva. Skôr ako nadíde deň  spravodlivosti, ľuďom bude dané znamenie na nebi. Zhasne všetko svetlo na nebi a bude veľká tma po celej zemi. Vtedy sa objaví na nebi znak kríža a z otvorov, kde boli prebité ruky a nohy Spasi­teľa, bude vychádzať veľké svetlo, ktoré bude po nejaký čas osvetľovať zem. Bude to krátko pred posledným dňom.“ (D 83)